Kúsok AROGANCIE

22.

V škole som sa snažila, čo najviac vyhýbať svojej kamarátke. Všimla som si, že k Monice si nik nesadol. Rozhodla som sa to využiť a prisadla som si k nej. Tá sa na mňa pozrela s tým pohľadom: A teba som tu nečakala.

Vyšlo zo mňa len malé biedne: „Ahoj."

Ešte ani na prvú hodinu nezazvonilo a už som bola nervózna. Vedela som, že Laurie bude mať veľa otázok, prečo som si sadla inde a nie k nej.

„Včera som bola na nechtoch." Ozvala sa Monica. Vystrčila predo mnou svoje umelé drápy, aby potvrdila, že naozaj tam bola.

Jej nechty boli úplne jednoducho spravené. Boli v krásnej bledo ružovej farbe. Oba prstenníky mala v červenej. Nechty boli dokonalo zbrúsené do takého menšieho spica.

„Krásne." Na nič iné som sa nezmohla. Veď samozrejme. Nebola som s tých, čo občas zájde na manikúru si dať robiť nechty.

Rovnako ako jej nechty som si všimla vytrhané obočie. Okrem neho ľahký a veľmi pekne spravený make up, čo len ukázalo len jej krásnu tváričku. Lícne kosti mala tiež pekne zvýraznené.

Vlasy mala sčesane do úhľadného copu. Miesto gumky mal omotané vlasy. Konce vlasou mala stočené. Určite. Ona je typ, čo má vždy rovné vlasy. Málo kedy si ich natočí tak ako dnes.

Na sebe mala obtiahnuté tričko, čo jej len zvýraznili bujné prsia.

„Ďakujem." Pyšné sa usmiala na svoje umelé drápy.

„Amína?" Nechápavo na mňa pozrela Laurie. Ani som si ju nevšímal kedy stihla dôjsť na hodinu.

„He he." V duchu som sa naozaj bila po hlave.

Laurie sa na mňa urazila. Teoreticky mi to hralo do kariet. Sama som vedela, že sa pri nej nemôžem sústrediť, nie potom, čo ma včera pobozkal Ben.

„Vedela si o tom, že Larie robí party? Takú menšiu." Uškrnula sa Monika. V skutočnosti ma to nezaujímalo. Sústredila som sa skôr na moje kamarátku Lauren, ktorá si sadla pred nás, kde som mala sedieť aj ja. Sklamala som ju. Vedela som ju. Utiahla sa do seba. Ani sa neotočila k nám.

Pritakala som Monice a ani sama som si nepremyslela, na čo jej vôbec pritakávam.

„Uiiii." Zvýskla ako také prasa.

Učiteľ, ktorý už stihol dôjsť na hodinu, čo za už mimochodom začala, na nás len krivo pozrel, aby sme boli ticho, ak chceme sedieť na tejto hodine, inak poletíme.

Monica sa len zachichúňala. Ja som na ňu pozrela, či je normálna. Potom jej drápy si ma omotali okolo ramien a pritisli na svoje bujné prsia. Do ucha sa mi dostali jej potešujúce slová. „Ani nevieš aká som rada, že si súhlasila a prídeš na party."

Po tejto vete som si zakusla do jazyka. Kedy také som stihla povedať?

Na obedňajšej prestávke som si sadla za stôl aj so s táckou, na ktorej bol školský obed - špagety s morcadellou.

„Máš tu voľne, však?" Monica ma popsula so svojím zadkom, nech si konečne sadnem. Sadla si hneď oproti mne, tiež s obedom.

„Eh..." Vyšlo som mňa. Sama som nevedela, či vôbec chcem, aby si prisadla ku mne. Ale čert ber. Aspoň si nesadne Laurie. Je to taký hrozný pocit, klamať jej. Sama som sa cítila hlúpo. Pripadala som si ako keby som mala nalepené na čele tá, ktorá podviedla najlepšiu kamarátku. Cítila som sa naozaj pod psa.

„Rozmýšľala som, že ti môžem povedať o tej oslave, čo som na hodine nestihla. Robí ju Larisa. Jej rodičia kde si zmiznú cez víkend a tak sa rozhodla ju spraviť. Je naozaj super, že prídeš. Party bude v sobotu. Lebo akurát v piatok jej rodičia odchádzajú. Pokojne si príves aj priateľa." Tak úplne dievčenský sa zachichotala. Bola od šťastným celá bez seba.

„Ale ja nemám priateľa." Trpko som odvetila.

„Hmm. To je jedno. Proste si tam dovez hocikoho. Čím nás bude viac, tým lepšie. Dokonca aj Ben so svojou partiou ide. Hoci Ben sám čosi bľabotal ale isto príde. Všetci si to myslíme, že príde." Ďalej cela šťastná horlivo hovorila a hovorila.

Občas málo kedy z nej čosi vyjde no teraz sa sama seba prekonala. Naozaj tu rozprávala ako taký najväčší zabávač.

Keď už tam Benjamín bude...

Nie. Nemôžem tam ísť. Skrátka nemôžem. Musím sa nejako vyhovoriť. Čím skôr inak samú seba podrazím. Musím čím skôr, kým sa ešte dá vycúvať.

„Musíš prísť." Naliehala.

To už som pritisnuto zaklipkala očami. V ústach som žula špagety a potom ich hlasno preglgla.

„Aaaa. Ani nevieš aká som rada, že prídeš. Určite aj Larisa bude rada. Hoci dačo mrmlala na tvoju adresu ale čert ber. Príď aj tak." To už som postrehla ako sa Monica prekecla.

„Niečo o mne povedala?" Zvraštila som obočie.

„Ha ha. Nič také zlé." Nervózne sa zasmiala. Nabrala si vidličkou špagety, aby bola aspoň trochu ticho. Sama bola vedomá toho, že povedala viac ako mala.

„Čo o mne povedala?" To už som na ňu naliehala.

Monica nervózne zaklipkala svojimi drobnými riasami. Nervózne držala vidličku v ruke, ktorá sa jej tak nervózne kmitala.

„Monica!"

„Ale nemáš to odo mňa." Zakňučala ako zranené šteniatko. „Iba to, že ideš po Benovi."

„Čo, prosím? Že ja idem po ňom? A to už ako?" Neveriacky som zaklipkala očami. Sama som sa musela držať stola, aby mi náhodou ruka nevystrelila jej smerom.

„Bože." Monica si zakryla ústa svojimi novými drápmi. „Veľa som povedala. Naozaj to nemáš odo mňa." A už sa zdvíhala s prázdnou táckou preč.

Chvíľu som tam sedela a pozerala ako sa Monica vytráca z jedálne preč. Naozaj by ma zaujímalo, prečo takú hlúposť povedala. Možno predsa by som mala ísť na tú party a vyjasniť si to.

„Ty sa mi vyhýbaš?" Ozvalo sa mi pri uchu.

„Laurie." Nervózne som vyslovila jej meno snažiac sa znieť pokojne. Akosi mi to nešlo.

Sadla si s prázdnymi rukami, ktoré si položila na stôl. Batoh si dala k svojim nohám na zem. Pozrela na mňa s tým svojím pohľadom, že teraz jej určite neujdem.

„Povedala som, či sa mi vyhýbaš. Lebo očividne áno. Nie som sprostá. Taaak." Založila si ruky. „Čo sa deje?"

Hlasno som preglgla. Moje svedomie ma naozaj hrýzlo. Mám jej to povedať. Mala by o tom vedieť. Ale keď jej sa páči Ben. Kto vie ako to zoberie. Možno aj ona počula tie hlúpe reči od Larisi.

„Čo by sa malo diať?" Robila som sa hlúpou.

„Počula som od Larisi..." a je to tu. Takže predsa vie o tom. „...že posielaš zamilované pohľady na Benjamína. To je to kvôli čomu sa mi vyhýbaš. Lebo Larisa hovorí pravdu?"

„Nie, preboha!" Takmer som na ňu skríkla. „Nič také. Proste..." Ach, musím jej to povedať. Teraz už naozaj musím. Inak mi nebude veriť a inak ju aj stratím. „Ben ma včera pobozkal. Vlastne to bol viac než len bozk." Teraz som si rukami skryla pred ňou tvár. Naozaj som sa hanbila ako pes. Netrpezlivo som čakala na jej reakciu. Sama som sa bila po hlave. Ale aspoň som to dostala zo seba.

Očividne stratila slová. Nič na to nepovedala. Odkryla som si tvár. Už tam nesedela. Zmizla preč. Urazila sa? Prečo zmizla? Hnevá sa na mňa? Nikdy mi to nedopustí?

❤❤❤
Zajtra bude ďalšia časť.
❤❤❤