Kúsok AROGANCIE

5.

❤❤❤
Venujem ju:
NikoliatkoSabova
staroflife25
❤❤❤
Prajem príjemné čítanie ❤
Večer vás čaká ešte jedná časť.
❤❤❤

Amína

„Naozaj som mala včera taký zvláštny pocit." Zdôverila som sa svojej kamarátke Laurie.

„To bol určite len pocit. Poznám to. Máš pocit, že ktosi je v miestnosti hoci si samá." Akosi mi nechcela veriť.

Nezdôverovala by som sa s tým, že si myslím, že anjeli existujú alebo niečo podobné. Proste len pocit. Včera ako som maľovala spolužiakov portrét som cítila niečo pohľad. To som si až potom uvedomila ako bola pani učiteľka pri mne. Pred tým som myslela, že sa ona mňa pozerá.

No ako sa prišla pozrieť na moju maľbu, stále som cítila ten pocit. Preto som jej šepla, aby zatvorila dvere, čo neprotestovala.

Ako náhle sa dvere zatvorili, som pocítila úľavu. Mohla som sa konečne uvoľniť. Už viac ma netrápil zvláštny pocit, že ma ktosi sleduje.

Hlasno som si povzdychla. Vedela som, že svoju kamarátku viac o svojom pocite nepresvedčím. Preto som sa rozhodla mlčať.

Prechádzali sme z triedy do druhej triedy, keď v tom sme sa o jednu miestnosť pomýlili.

„To nie sú naši." Všimla som si ako prvá.

Laurie sa poobzerala. „Máš pravdu." No potom ma hneď na to drgla. „Pozri, pozri tam."

Jej oči dobré, že nevyskočili von. Sánku už mala dávno spadnutú, z ktorej tiekli sliny.

V tom som si všimla, kam sa pozerá. Na nikoho iného ako na blbého Benjamína.

Tiež mi neušiel na neho pohľad. Jeho kučeravé vlasy padali do jednej strany, čo vyzeralo veľmi príťažlivo. Na tvári sa mu pohrával spokojný výraz. Sem tam sa ľahko zasmial, čo povedal jeho spolužiak.

Ak by som ho nepoznala ako som už mala tú česť, myslela by som si, že je to najdokonalejší človek, aký môže byť na našej zemi.

Čo z toho, že tváričku mal ako z katalógu, keď jeho správanie bolo úplný opak.

„Musíme ísť na hodinu." Zavrčala som skôr ako si nás všimne, že tu stojíme vo dverách a obe sa na neho pozeráme.

Zdrapla som svoju spolužiačku za lakeť a potiahla von z triedy.

„Že je úžasný. Pán dokonalý. Samá perfektnosť." Ústa sa jej nezatvorili.

„Bohovský." Sarkastický a nahnevane som na ňu zavrčala. Rozhodne som ho prestala mať v láske.

Stále si pamätám ako na hnusne odbil v podniku Croix. Rozhodne to tak nenechám, hneď ako vymyslím plán. Takto to nenechám.

„Čo ti sadlo na nos?" Pokrčila nosom a pritom na mňa hnusne zazrela. „Inokedy si aj ty bola do neho."

Pretočila som očami. „Nebola som. Vždy som hovorila, že je krásny. To je všetko." Obhajovala som kamarátkine nepriame konštatovanie.

Áno, dakedy som tvrdila, že je krásny, čo sa nezmenilo. Stále ním bol. Až do chvíle, kým neprehovoril svojimi krásnymi ústami a nevypustil tie najhnusnejšie slová, ktoré ma pichli. Ranili moju osobnosť. Plus ešte, aby som videla aký je veľkorysý - zaplatil moje víno. Čo som vôbec nepotrebovala a už nie od neho.