Kúsok AROGANCIE

31.

„Poďme. Raz musíš ísť do tej vody!" Zvolal na mňa triedny. Netrpezlivo si dupkal pravou nohou. Už naozaj mal ma plné zuby ako som vymýšľala.

Nohou som sa dotkla hladiny chlórovanej vody. Bola studená. „Bŕ."

„Už aj!" Naozaj strácal trpezlivosť.

„Nie je až taká studená ako sa zdá byť." Odvetila Laurien.

„Isto sa bojí, že si namočí svoje úžasné hnedé vlasy." Piskľavo sa ozvala Larisa.

„Nie, to nie je prav..." Čľup, ktosi ma zhodil do bazéna, kde boli ostatný moji spolužiaci a aj štvrtáci.

„Musel som, Thornová." Ozval sa triedny. „A teraz sa postav do radu k ostatným!"

Lapala som po dychu. Ledva som počula, čo vravel. Rukami som si sebou šarpala. Bála som sa, že znova sa takmer utopím. No potom som sa postavila na špičky a bolo to.

Voda nebola až taká hlboká, ako sa zdala byť.

„Kde si sa celú noc motala? A ešte k tomu s Benom!" Zavrčala na mňa Laurien. „Mala si niečo s ním?"

To už som zneistela.

„Čo to trepeš. Nič proti tebe, Mína, ale Benjamínko by sa s tebou nezahadzoval." Posmešne odvetil nik iný ako samá Larisa.

„Presne tak." Pritakala Monica. Pritom sa nezabudla škeriť.

„Ale i tak. Chcem všetko počuť." Namietla Lauren.

„Naozaj sa nič nestalo. Len som spadla do jazera a vtedy tam bol Ben a proste sme zablúdili. Našli sme chatku, v nej sme prespali a vrátili sa naspäť. Obaja sme nemali pri sebe mobily." Chytila som sa dievčat. Sama som im nechcela priznať, že niečo bolo. Intuitívne som vedela, že sa aj skončilo. Bolo to raz a aj posledný krát.

Jedným okom som zazrela na Bena. Ten si ma ani nevšímal. Pozeral sa kdesi úplne inde. Jeho tvár bola vážna. Sama som z nej nevedela vyčítať. V duchu som mala veľa otázok, či myslí na mňa, či rozmýšľal nad nami, čo sa stalo v tej chatke.

Avšak ak by aj rozmýšľal, veľmi dobre to skrýval.

Sledovala som ho trošička dlhšie ako by som mala. Kochala som sa jeho krásnym pohľadom. Jeho vlasy boli mokré. Mal ich pekne dozadu. Teraz už ich nemal také kučeravé, keď ich má suché.

Vyzeralo to ako keby ich mal nagélované a pekne vyčesané dozadu. I tak mu to pristálo. Jeho modré oceány krásne vynikli. Perfektné tvarované očí dokonalo ladili z vodou v bazéne.

Potápacké okuliare si držal na čele, aby videl, čo sa deje okolo neho.

Ako som zo začiatku postávala, priznám sa, že som pokukovala na neho. Plával veľmi dobre. Sám ani nepotreboval tento plavecký kurz. Zrejme ho rodičia k tomu dokopali. Dokonca aj nám sám učiteľ povedal, nech si berieme z neho príklad. Bolo mu jedno, že už Benjamín vedel skorej plávať. Pán učiteľ chcel, aby sme s časti plávali ako on.

Aj teraz som po ňom zazerala. No v tom sa pozrel na mňa. Jeho oči sa stretli tými mojím. Čakala som kto prvý uhne. Ale prekvapil ma. Slabo sa usmial.

Ten malý obyčajný pre mňa výnimočný úsmev patril len mne. Len pre mňa sa usmial. Len mne ho venoval. Jeho oči žiarili. Videla som v nich lesk. V očiach sa mu odrážala voda, ktorá bola ako keby sfarbená do modrá.

Ja som prvá prerušila náš očný kontakt, pretože ma kamarátka drgla do ruky. Otočila som sa k nej, že čo chce.

„Ideme plávať. Si ho nepočula, že bude nás predbežne známkovať a na konci týždňa uvidí, kto sa zlepšil a kto nie."