Kúsok AROGANCIE

18.

„Benjamín?" Zostala som v nemom úžase.

Na tvári som nezbadala žiadnu ranu. Očividne tá bitka neskončila najhoršie ako som si to myslela.

Jeho vlasy boli spotené pod tou prilbou. Teraz boli o čosi viacej stočené ako inokedy. Mierne mu vlasy padali na čelo, čo vyzeralo veľmi príťažlivo.

Jeho modré oceány sa zapichli do mňa. Pozeral si ma ako ležím na zemi. Pohľad mu spadol na moje slzy, ktoré pomaličky vyschli.

Tvár sa mu zvraštila ale inak ako by som čakala. Nepozeral sa na mňa, že ležím na zemi a som od blata zablatená. Jeho oči sa na mňa úplne inak pozerali. Pozerali sa so strachom, či som vôbec v poriadku.

Obaja sme na seba pozerali. Obaja sme mlčali. Mala som pocit, že to je ten moment, keď si poviete, že sa svet zastavil. Proste z ničoho nič bola akási pauza. A tým pádom si môžete pozrieť lepšie detaily.

Teraz už nebol celý v čiernom. Mal na sebe sýto červenú bomberu, ktorá ladila s jeho helmou.

Vedela som, že si rovnako obzeral ako ja jeho. Obaja sme využili ten zastavený čas, kým ho sám Benjamín neprelomil. Podišiel ku mne. Bez slov ma chytil za lakte, čím ma postavil na rovné nohy.

Popri tom mi z rúk spadla dóza so sušienkami. Pohotovo sa pre ňu zohol a stihol skôr, ako ja sama som sa zohla.

Ako mi ju podával, jeho ruka bola studená, čo mi vôbec nevadilo. Práve naopak. Ja som si pripadala pri ňom až príliš horúca.

„Ďa-ďakujem." Vyjachtala som so seba.

„Si v poriadku?" Chytil ma za ramena. Pozrel sa mi až do duše.

Nemo som prikývla. Jeho pohľad bol až príliš intenzívny, čo zapríčinilo, že som sa zachvela. Ben to samozrejme všetko vnímal. Očami ma priam hltal.

Až som zabudla, čo mi povedal jeho otec. Naozaj som nemyslela na to. Myslela som skôr na Bena, ktorý sa pritisol ku mne ešte viacej ako bol.

S ťažká som dýchala. Naozaj som nevedela, čo to ten chlapec som ňou stvára. Zrazu som sa sama sebou cítila neistá. Sama som sa pýtala, či vôbec dobre vyzerám. Či vôbec sa mu páčim. Chcela som zistiť aspoň malý naznak toho, že áno.

Tvárou sa k tej mojej naklonil. Na svojich perách som cítila jeho dych. Bol príjemný a teplý.

Zdvihol pravú ruku a jemne mi prameň vlasov dal za ucho.

V tom momente som pocítila ten pocit ako kedy niekto bol v mojom tele a púšťal ohňostroj. Naozaj som mala ten pocit ako keby vo mne miliónov drobných iskier do celého tela len tak vyprchlo. A ako výsledok vydalo obyčajné chvenie sa. Pri tak príjemnom dotyku, som snáď zabudla, že dokážem dýchať.

„Dobre." Odpovedal na moje prikývnutie, že som v poriadku. Viac sa už nezdržiaval. Nechal ma tam stať v nemom úžase z obyčajného dotyku, ktorý vyvolal vo mne toľko pocitov ako keby mi dal bozk na pery.

Vedela som, že moje telo túžilo viacej ako len ten dotyk, ktorý si dovolil. Ale sama som čakala na jeho prvý krok. Sama som nechcela nič náhliť. Chcela som nech to ide celkom samo.

◼◼◼

„Dieťa moje." Babí na mňa zhrozene pozerala. „A tebe sa čo stalo?"

Prezerala si ma od hlavy až po päty. Samozrejme si blato na mojom oblečení všimla.

„Zakopla som sa a spadla." Odišla som do kuchyne. Na stôl som položila dózu so sušienkami.

Babka to nekomentovala. Tiež prišla za mnou do kuchyne. Chcela som odísť do sprchy, ale odchytila ma.

„Amína, ak sa čosi deje. Určite mi to povedz. Čokoľvek. Vieš, že som tu pre teba." Tvár mi chytila so svojich rúk.

„Áno, babí. Viem to." Pozrela som jej do láskavých oči.

Najprv sa na mňa zamyslenie zahľadela a potom sa usmiala. „Dobre, tak utekaj sa osprchovať. Hneď ako sa osprchuješ, ťa bude čakať večera. Aj Jeremyho môžeš zavolať. Nech si šetrím hlasivky." Zasmiala sa.

Odišla som do sprchy. Počas nej som rozmýšľala nad Benjamínom. Ako je to možné, že sa mi tak dostal pod kožu?

Doumývala som zbitok svojho tela. Vyšla som z vane. Hneď som si obmotala tela uteráčikom a vybehla z kúpeľne rovno do mojej izby. Tam som sa zatvorila. Zo skrine som si vybrala pohodlné oblečenie. Na večeru som zavolala svojho brata.

„Mína?" Ako sme schádzali po schodoch ma brat vytrhol z myšlienok.

„Áno, Jeremy?"

„Dneska ma pobozkala Torie." Ukázal na svoje pery, aby som vedela, kam ho dievčatko zo školy pobozkalo.

„Tak to sa jej určite páčiš." Usmiala som sa na môjho malého krásavca.

Sama som uznala, že ja by som nemala toľko odhodlanosti, aby som pobozkala chalana ako prvá. Práve naopak, ak by ma chalan pobozkal, strašne by som sa hanbila.

Tá malá Torie musí mať veľké sebavedomie. Alebo je to proste o deťoch. Deti nevidia také rozdiely ako veľký. Nemajú z ničoho predsudky. Tak isto vnímajú každú vec inak ako dospelý a tým pádom sa chovajú aj inak. Deti majú dobre srdce. Nemajú ho tak skazené. To sa skazy samo ani o tom človek nevie.

Skrátka človek si spraví svoj vlastný pohľad na vec. Sám si vyberie, čo mu je milšie a čo zas odporné. A tak sa k tomu aj postavy.

„Áno, páčim sa jej." Hrdo sa na mňa usmial. „Sama mi to povedala, keď sme boli v družine."

„Pozor, bráško." Postrapatila som mu vlasy, ktoré aj tak mal strapaté. „Na veľké veci máš ešte čas. Máš len deväť rokov."

Ten sa na mňa zamračil. Nemal rád, keď som mu siahla na vlasy.

❤❤❤
Už máme 600 pozretí 🙈
Ďakujem za každého čitateľa,
ste perfektní. ❤
❤❤❤