Kúsok AROGANCIE

34.

Kráčala som po tak známej ulici. Vedela som, že tým smerom býva on. Ten na ktorého tak v poslednom čase stále myslím. Rozmýšľam nad ním, či aj on na mňa myslí. Sama by som chcela vedieť, čo sa mu odohráva v hlave. Ako môžem vedieť, že je to z jeho strany čisto úprimne. Bála som sa, že je to až príliš dokonale na to, aby sa Ben som ňou bavil a ešte k tomu sám ma volal von.

Naozaj mám ísť s ním?

Veľmi dobre som poznala ten pocit, keď si myslíte, že idete robiť správnu vec. Dokonca ste o tom presvedčený. A o odhodlanosti ani nevravím. Proste vtedy ma nič nezastaví.

No teraz som ten pocit nemala. Práve naopak. Moje kroky, či ďalej kráčali, tým sa skracovali. Boli neisté. Samé sa mi snažili povedať, aby som nešla tam, kde idem.

Zastala som. Pozrela som sa pred seba. Uvidela som krásny dom, v ktorom bývalí Stonovci.

Moje ruky sa začali mierne triasť. Nie od zimy ale od toho, čo ma tam vo vnútri čaká.

Zaťala som zuby, päste a znova vykročila k domu. Sama som si povedala, že to musím risknúť. Musím to spraviť. Hoci môj šiesti zmysel ma pred niečím stále varoval. A ja som nemala potuchy prečo.

Stála som pri dverách. Už som išla zazvoniť, keď vonku ma oslovila žena, ktorá mala rovnaké gaštanové kučery ako Benjamín.

„Ty si Benova kamarátka?"

Svoju ruku som okamžite stiahla. Naozaj ma vystrašila. Nečakala som, že sa ozve spoza domu niekto, kto sa tak na neho podobá.

Obzrela som si ženu. Musela to byť jeho mama. Na tvári sa jej pohrával nevinný úsmev, taký široký ako má Ben. Len jej očí boli o čosi tmavšej. Vlasy mala po plecia. Bola chudšej postavy. Na sebe mala niečo, čo sa nosí do záhrady. Kolená mala od hliny. Ruky jej zdobili rukavičky. A v ľavej ruke držala vedro, tiež špinavé od hliny. Na nohách mala čižmy, ktoré boli rovnako zababrané ako jej kolená, ruky a vedro.

Neisto som sa na ňu usmiala. Prikývla som. Sama som nevedela, čo jej mám odpoveď. Hoci odpoveď bola jednoznačná.

„Tak poď ďalej, kým sa vráti Ben." Pristúpila ku mne, pričom hneď otvorila dvere. Hlavou kývla nech ju nasledujem.

„Posaď sa zatiaľ do obývačky. Ja hneď prídem len sa trochu pripravím." Na seba sa usmiala aká celá špinavá je od záhradnej práce.

„Ak si smädná v kuchyni je voda." A už sa stratila preč.

Skôr ako som si sadla na pohodlný čierny kožený gauč, som sa poobzerala po miestnosti. Teraz to vyzeralo úplne inak, než som tu bola na party. Vtedy som nemala takú perfektnú možnosť si ho pozrieť takto a celkom sama.

Obývačka bola veľmi krásne elegantné zladená. Dokonca som si všimla kútik kníh pri ktorom bol pohodlný gauč pre jedného. Hneď som sa tam rozbehla.

Ako prvá ma zaujala rozprávková kniha Kráska a Zviera. Naklonila som sa bližšie, aby som si pozrela jej obal. Určite to jeho mama číta. Neviem si ho predstaviť, že by si niečo tohto typu čítal.

„Tak predsa si prišla." Celý zadychčaný vošiel Ben do obývačky až ku mne. Tiež mu spadol pohľad na tak známu knižku, ktorá ma hneď na prvý krát zaujala.

„Moja zvedavosť zvíťazila." Jemne som sa na neho uškrnula. Znova som svoj pohľad otočila na knihu, že si ju teraz už vezmem do ruky.

Benjamín ma sledoval ako jastrab. Ruku mi hneď chytil. Ruku som stiahla k sebe. Mala som pocit ako keby ma skopal.