Kúsok AROGANCIE

24.

Dlho som nečakala. Rukou som sa natiahla po jeho kapucni a stiahla ju dole.

„Pšt. Musíme rýchlo ísť." Odvetil Kyle, barman z podniku Croix. Chytil ma za lakeť a ťahal ma preč od domu.

„Čo? Prečo?" Naozaj som nevedela, čo tak súri. A sama som sa divila prečo ma takto musel vziať z party preč. Prečo tak tajnostkársky.

„Tvoja babka je pred domom. Nuž..." Rozmýšľal, ako to povedať. Jeho oči behali z jedného smeru na druhý. Sám to nevedel zo seba dostať.

„Stalo sa jej niečo? Hovor!" Chytila som ho za lakte a kývala s ním. Nech to so seba vysype. Naozaj som umierala od zvedavosti. Začala som sa o babku báť. Teraz mi už bolo jedno, prečo tak ma vytiahol cez okno.

„Poď. Musíme ísť. Rýchlo!" Náhlil ma.

Teraz som už neváhala a utekala s ním. Rozbehla som sa oveľa skôr ako Kyle. Ten ma dobiehal.

Obaja sme dobehli pred môj dom. Babka sedela na terase. Hlavu mala sklonenú. Pozerala sa na svoje nohy. Okolo seba mala omotanú deku.

Rýchlym krokom som sa k nej náhlila. Chytila som ju za ruku, načo sa pozrela. Jej oči boli sklesnuté a veľmi unavené.

„Babí, čo sa stalo?" Šepla som k nej.

Kyle stál ďalej od nás. Sám čakal, nech mi to babí sama povie. Pozeral raz na mňa a raz na babí. Jeden krátky pohľad som mu venovala, na čo ma jeho očí len povzbudzovali, že sa už nemusím báť.

„Spadla som. Spadla som tam." Prstom ukázala na terasu, kde bolo kúsok zničeného dreva.

Nebola to obrovská diera. Práve naopak malá. Diera bola veľká ako moja noha. Musela sa o ňu potknúť a tak spadnúť.

„A si v poriadku?" Pozerala som na babkinu nohu, či naozaj ju má v poriadku. Tá si len druhou rukou šúchala jabĺčko na nohe.

„Áno, áno, Amína."

„Dobré, keď je všetko v poriadku. Tak ja idem. Ak by niečo..." Kyle pozrel na mňa. „...máš moje číslo."

Postavila som sa a podišla k nemu. Ten si ma len očami prezeral. Bolo vidieť, že mu na nás záleží.

„Ďakujem za všetko." Vďačne som mu chytila obe dlane a stisla ich. Venovala som mu krátky úsmev.

„Aj na budúce. Hocikedy sa zastav u mňa doma, budem len rád, Amína." Moje meno povedal s veľkou nehou.

„Dobre, ahoj." Ešte raz som mu stisla ruku, kým odišiel.

Znova som sa otočila na babku. „Naozaj si v poriadku?"

„Áno. Ale ocenila by som, ak by sme už išli dnu." Pokúsila sa o malý úsmev.

Chytila som babku okolo panvy. Tá opatrne stupila na nohy. Pomaličky sme do kráčali do nášho domu. Uložila som ju do postele a pobrala sa do tej svojej. Ešte zopár krát som sa jej pýtala, či niečo nepotrebuje. Ale nič nepotrebuje.

Pondelok ráno som budila Jeremyho, nech neprídeme neskoro. Akosi sa mu nechcelo vstať.

Stála som vo dverách a kričala jeho meno, nech sa konečne zobudí. Inak aj ja zmeškám školu. Babka ešte spala. Ju som budiť nechcela.

„Jeremy, počuješ ma?"

Čosi zamrmlal. To už som sa rozbehla k jeho posteli a vzala mu perinu.

„Máš stávať. Je škola!" Prízvukovala som mu slovo škola.

„Nechce sa mi." Zamrmlal spod paplónu.

„Nevymýšľaj a stávaj." Kývala som ním, aby konečne a schystal sa do školy.

„Už už." Pochopil veľmi skoro, čoho som ja schopná, ak by nevstal. Sama by som ho zhodila z tej posteli. A bolo mi to vtedy jedno, že by spadol na tvrdú podlahu.

„Idem robiť raňajky ak sa vrátim, chcem aby si bol hotový." Pozrela som na hodiny. „Meškáme. Tak len spravím nám desiatu a..." Ukázala som na dvere. „Idem ja rýchlo. A ty švihaj!" Krivo som pozrela na mladšieho brata, ktorú sedel na posteli a šuchal si oči.

◼◼◼

„Prepáčte. Ja-ja..." Ledva som vykoktala so seba hneď ako som vošla do triedy. Očividne už zvonilo na hodinu. Všetci sedeli na svojich miestach. V triede bolo hrobové ticho. Pozrela som na katedru ale nik tam nesedel.

„Stihla si to." Ozval sa jeden môj spolužiak. „Nielen ty meškáš." A to sa celá trieda začala smiať.

Nervózne som sa zasmiala. Cítila som sa naozaj hlúpo.

Pozrela som na miesto pri Lauren. Sedela sama. Mám si k nej sadnúť?

Pomalým krokom som kráčala dozadu, kde som našla ešte jedno miesto, ale to už Larie sa na mňa pozrela. Tašku, ktorú mala položenú na mojej stoličke, položila na zem, hneď vedľa seba, čím mi uvoľnila miesto.

A k tomu sa slabo usmiala.

Sadla som si k nej. Otočila som sa. Pootvorila som ústa, že jej to konečne vysvetlím.

„Prepáč." Predbehla ma. Na tvári sa jej zjavil previnili výraz. Myslela to vážne. Ju samu to hnevalo, že sme sa nebavili.

„Prepáč mi to. Ja len..." Hlasno vzdychla. „Ja som žiarlila na teba. Vieš ako sa mi veľmi páči Ben. A tie klebety, čo Larisa šíri..." Ďalšie vzdychnutie. „Ja som im skrátka uverila."

„Skôr ty mne prepáč."

Lurie sa usmiala.

„Je to medzi nami pohode?" Opatrne som sa spýtala.

„Áno." Znova sa usmiala. Nahla sa ku mne. Svojimi rukami si ma pritiahla k sebe bližšie, čím ma stiahla do objatia. „Na teba sa dlho nedokážem hnevať." Šepla.

„Dobrý deň, žiaci. Ospravedlňte ma, že meškám ale vás triedny ochorel." Vošla do triedy staršia pani učiteľka, ktorá nás nič neučí.

„Yeas!" Skríkla polka triedy.

„Ale to neznamená, že sa nebudeme učiť!" Krivo na nás pozrela. Hlavne na tých, čo sa tak radovali. „Nechal mi tu lístoček, čo máte robiť. Ale v prvom rade chcem vám oznámiť, že sa ide na plavecký kurz. Túto nedeľu pred školou prídete pekne už pobalení. Pôjdeme autobusom, ktorý nás vyzdvihne pred školou. Tak isto idú s vami aj štvrtáci. Takže chlapci." Znova ten jej prísny pohľad. „Aby ste sa nepobili, inak pokarhanie." Ukazovákom na nich pohrozila.

Mlčky sme pozerali na učiteľku, ktorá nám hovorila bližšie informácie o plaveckom krúžku.

„Tu na máte papiere, treba podpísať a zaškrtnúť, či idete alebo nie." Začala nám rozdávať papiere, ktoré obsahovali všetko potrebné o tomto kurze. „Potrebujem to vedieť do piatka. Tak na to nezabudnite." Jej hlas bol prísny.

❤❤❤
Ja som na nový rok ochorela, tak že som ledva vstala z postele ale myslela som na vás.
❤
Na zajtra mám pre vás prichystanú kapitolu, tak sa máte na čo tešiť.
❤❤❤