1.

11.5K 321 11
                                    

Amína

Dneska bolo veľmi nádherné počasie. Slnko v tomto v chladnom decembrovom počasí, mi troška doprialo. Sedela som na verande na veľkej hojdačke, ktorá bola pred dverami. Jednou nohou som sa jemne od štopla a užívala si malý pocit slnečného lúču.

V ruke som si až hore ku krku ťahala hrubú deku, ktorú som dostala od mojej najmilšej osoby, mojej babky. Babina ma vždy upozorňovala, že ak idem znova na verandu si čítať z jedných mojich knižiek, musíš sa perfektné zababušiť. Preto som bola do deky zababušená ako húsenica vo svojej kukly, ktorá čakala na ten správny čas vyletieť.

Otočila som si ďalšiu stránku knihy. Hneď som si ju aj privoňala. Milovala som vôňu kníh.

„Srdiečko, doniesla som ti čaj." Spoza dverí nakukla moja stará mama. Široko sa na mňa usmiala, čím ukázala bielu protézu. Úsmev som jej opätovala. V ruke držala malý tanierik so šálkou čaju. Ruka sa jej vonku jemne triasla.

Pomalým krokom dokráčala ku mne, kde som sedela. Podlaha pod ňou jemne zavŕzgala.

„Do čerta aj s tou podlahou." Popod nos si ponadávala. Veľmi dobre sme obe vedeli, že už drevená podlaha dlhšie nevydrží. Je len otázka času, kedy niekto naň vstupy, tak že sa prepadne pod dom.

„Babí, už mám vyhliadnutú jednu brigádu. Hneď ako našporím peniažky, dám ju opraviť." Vzala som šálku čaju od babky.

Ta len pokrútila hlavou. „Nie dieťa moje, nad tým si hlavu nelámaj. Máš školu. Musíš sa sústrediť na učenie a nie na fyzickú silu."

Starká ako vždy si o mňa robila starostí. Ani som jej to nezazlievala. Bála sa o mňa. Mali sme len seba a môjho malého brata, ktorý chodila ešte len na základnú školu, zatiaľ čo ja som bola na strednej v treťom ročníku.

„Chcem ti len pomôcť ako sa len dá." Sama som veľmi dobre vedela, ako sme na tom finančne. Mali sme dostatok toho, aby sme sa najedli ako normálna rodina. Ale čo sa týkalo každý denného nákupu všelijakých vecí, to už nie. Žili sme z babkinej výplaty.

„Ty sa len uč. Ja zavolám niekoho od susedou aby namontovali dosku, ktorú mam vzadu na záhrade a bude to." To by nebola moja starká, ak by nebola tvrdohlavá ako mulica.

„Dobre, babí." Vzdala som to. Šálku som si priložila k perám. Vdýchla som vôňu po mäte. Zacítila som okrem toho aj sladký medík. Jemne som srkla čaju. A spravila som hlasné mňam.

„Ak dopiješ čaj, tak príď už do vnútra. Začína sa stmievať." Starostlivo mi prikázala. Bola mi niečo ako rodič.

Na znak toho, že spravím, čo odo mňa žiada som prikývla. Starká sa stratila v dome. Za ňou stihla zavŕzgať podlaha, ktorá sa už pomalý isto ohýba.

Hlasno som si vydýchla. Vedela som, že kvôli tej terase dnes nezaspím. Najviac som sa bála, aby pod starkou alebo nedajbože pod bratom sa podlaha nerozdelila na drobné kúsky a oni by spadli.

Dosť už.

Zatvorila som knižku. Položila si ju vedľa seba. Rozhodla som sa ju dočítať v izbe, kde jej toľko teplučká. Starká nám páli do pece ako taký diabol. Preto nosievam po dome len tielko, aby som sa nespotila.

Usrkávala som si z čaju, ktorý mi dodával teplo do môjho tela. Bol naozaj príjemný a veľmi dobrý, keď v tom ma zaujala postáva muža. Konkrétne mladého chalana, ktorý si kráčal veľmi sebavedomým krokom.

Videla som ho z boku, i tak som vedela, že je to Benjamín Bertold Stone, ktorý býval v najbohatšej štvrti nášho mesta. Chodil do tej istej školy ako ja, lenže ročník vyššie.

Kráčal smerom do mesta.

Osobne som ho nepoznala. No vždy som ho obdivovala ako dokonalo upravený chodí. Človek by si ho všimol snáď všade. Jeho perfektný čierny kabát. Úzke džínsy, v ktorých môžete vidieť ten jeho krásny zadok. Obtiahnuté čierne tričko, kde je vidieť, že to nie je špáradlo ale poriadny muž.

Jeho dlhšie hnedé vlasy, ktoré sa točili do krásnej špirály jemne poskakovali pri každom jeho kroku. Sem tam mu z kučier spadla aj dopredu. Inokedy som si všimla, že ma vlasy ulízané dozadu, hlavne ak ide o nejakú slávnosť.

Jeho prenikavé modré oči boli ako také dva vodopády, človek ak sa do nich pozeral mal pocit, že sa po nich kĺže dole. Tam kde aj patrí. Pretože podľa reči, čo som o ňom počula, je to arogantnosť sama.

Ja sama som o ňom obraz nemala. Nikdy som sa s ním nerozprávala. Nebola žiadna príležitosť.

Ako som sa postavila, že už pôjdem dnu v tom naša veranda nesklamala. Zavŕzgala ešte hlasnejšie ako doposiaľ. Do líc mi stúpla červeň od hanby.

Teraz sa tu pozrie.

A tak sa aj stalo. Jeho modré vodopády si našli náš dom. Myslela som, že sa prepadnem od hanby. Chytré som vzala hrubú deku, knižku pod pazuchu a šálku s tanierikom, ktorý mi ako naschvál spadol na zem, čím sa rozbil.

Nevenovala som mu pozornosť. Čupla som si a zvyšky rozbitého tanierika som zbierala do ruky. Vyšla som z verande ku nášmu kontajneru, kde som črepy odhodila.

Stála som dostatočne blízko, aby som ho videla lepšie. Ale ako som sa pozrela jeho smerom, už tam nebol.

◼◼◼

Sedeli sme za stolom všetci traja a jedli večeru. Malý braček Jeremy sa skôr v ňom špáral ako by ho mal jesť.

„Prečo neješ?" Ako staršia sestra, som sa ho spýtalo s opatrnou zvedavosťou. Sedela som hneď oproti nemu.

Lyžicu položil na stôl. Nahodil krivú grimasu. „Nechutí mi to." Potom vyplazil jazyk a spravil ble.

„Musíš niečo jesť."

„Nemusím, ak mi to nechutí. Je tak babí?" Otočil sa na babku s prosebným pohľadom, aby stála na jeho strane.

„Amína, veď ho nechaj. Doje to neskôr." Usmiala sa babí na malého chlapca, ktorý vykúzlil víťazoslávny úsmev, za to že babka je na jeho strane a nie na mojej.

„No... no fajn." Zavrčala som skôr na brata ako na starkú.

Jeremy po tom ako sa dozvedel, že nemusí jesť cestoviny s omáčkou, sa rozhodol odísť do svojej izby.

„Musí niečo jesť. Už sa mi sťažovala jeho triedna." Osopila som sa na starkú.

„Amína..." spravila veľký nádych a hneď výdych. „Niekedy mám pocit, že sa správaš ako jeho mama a nie ako sestra."

„Ach." Dojedla som svoje jedlo. Postavila som sa, zobrala som naše dojedené taniere a odpratala ich do kuchyne.

Starká došla za mnou. Vzala do rúk utierku. A utierala riad, ktorý som umyla.

„Prepáč babí, len..." Pozrela som do tých svetlých zelených očí. Hľadeli na mňa s veľkou rodičovskou láskou, hoci som bola jej vnúča.

„To nič. Ja ťa chápem. Robíš si starostí. Ale neboj sa. Jeremy sa pekne rozpapá. Určite je to tým počasím." Jemne sa usmiala.

Vedela ma skvelé pochopiť. Venovala som jej krátky úsmev. Pozrela som na ňu s obrovskou nehou. A ďakovala bohu, že ju máme. Dostali sme ju ako veľký dar, ktorý si možno ani nezaslúžime.

❤❤❤
Milí čitatelia,
prinášam Vám nový príbeh, ktorý
si dúfam zamilujete ako moje
ostatné výtvory.
❤❤❤

Kúsok AROGANCIEOpowieści tętniące życiem. Odkryj je teraz