Kúsok AROGANCIE

17.

Amína

Po prázdninách sa v škole Benjamín neukázal. Už to bolo pomalý desať dní, čo ho nikto nevidel. Na jednej strane ma to zaujímalo, kde je ten chlapec. Sama som bola zmätená z toho, ako sa mi v deň Vianoc ukázal pred domom. A ešte k tomu mi doniesol náhrdelník, ktorý pre mňa tak veľa znamená.

Sedela som na obede spolu s Laurie. Tá horlivo ťukala do mobilu. Sama som sa nestarala komu píše.

„Inak vieš o tom, že sa Ben pobil?" Začala rozprávať moja spolu sediaca na školskom obede.

„Čo ma potom." Ľahostajné som vyhlásila. Hoci ma vo vnútri trhalo zistiť, prečo sa pobil ten povestný Ben.

„Normálne ak človek je chorý, tak ľudia stihnú toľko napovedať, kým ty sa doma liečiš. A keď si v škole, tak je nuda. Nechápem to." Laurie pokývala hlavou nad tým, čo práve povedala.

Prekvapene som otvorila ústa do O. Ja som o ničom nepočula. Ako je možné, že ona pozná nejaké klebety. A potom mi to cvaklo. Ben.

„Naozaj to nechceš vedieť? Lebo podľa tvojho výrazu, vidím, že to chceš vedieť." Z batohu vytiahla zrkadielko a položila ho predo mňa.

V ňom som videla zvedavý obraz svojej tváre, ktorá vravela viac ako ústa. Hneď som sa zháčila, aká je tá moja kamarátka všímavá.

„Dobre." Pretočila som očami. „Tak ako došlo k tej bitke?"

„Ja som to tušila." Víťazoslávne sa zasmiala. „Stalo sa to pri jeho dome. Konkrétne na jeho záhrade. Ben sa tam pobil so svojím najlepším kamarátom."

„Čo?" Neveriacky som na ňu žmurkala svojimi zelenými očami.

„Áno. S Jaredom. Počula som, že kvôli jednému dievčaťu ale meno už nezachytili. Proste si ho Benjamín odchytil a vtedy to Jared schytal. Ani sa nestihol brániť a už mu Ben nakladal."

Páni, ta tá je ale riadne informovaná.

„A od koho to vieš?" Ruky som si podoprela o hlavu. Teraz mi pripadala akosi ťažká.

„Asi od Larisi. Samozrejme ona tam bola s Harrym, pokiaľ viem." Uškrnula sa.

„To fakt?" Uisťovala som sa.

Len prikývla.

Obe sme zaniesli tácky k špinavému riadu a odišli do triedy, aby sme neprišli neskoro. Larie si cestou do triedy pospevovala ešte vianočné piesne. No ja som rozmýšľala nad Benom. Chudák Jared. Prečo ho vôbec zbil. Aký mal k tomu dôvod, si ho takto škaredo odchytiť.

Sadla som si na svoje miesto pri Larie. Za nami sedela Monica s Larisou. Ani som poriadne nevybrala knižky z tašky a už som počula slabé psst.

Otočila som sa k ním. To isté spravila aj Lauren. Obe sme pozreli na Larisu, pretože ona tu syčala na náš ako taký slizký had. Dokonca aj spravila aj ten jej slizký úsmev, ktorý som na nej neznášala.

„Baby, vedeli ste o tom, že sa Benjamínko pobil?" Prehovorila na nás.

Obe sme prikývli.

Monica sa len ticho uškŕňala. Jedným očkom pozrela na mňa a druhým na Lauren. Potom prehovorila. „Stavím sa, že neviete o koho sa bili." Znova ten úškrn.

„Pst." Larisa si priložila svoj dlhý necht na pery. Jej zreničky sa zúžili. „Povieme vám to, ale necháte si to pre seba."

Teraz sa už obe uškrnuli.

„Sľubujem." Ozvala sa Lauren. Ta zbožňuje klebety. Ja ani nie. Ale teraz som sama nechápala, prečo som to chcela vedieť.

Larisa sa zachichotala tak detsky a hravo. Ja som na ňu len nechápavo pozrela.

Monica do jej ramena drgala, nech sa spamätá. Videla som na nej, že tiež jej nie je príjemné ako sa jej spolu sediaca chichoce ako keby si dala malého jointa.

„Samé to nevieme." Znova ten jej nechutný rehot. „Ale... haha, ale že je to niekto z našej školy."

Monica sa bila po hlave.

Ja som sa s Laurie otočila naspäť dopredu. Obočie som zvraštila. Naozaj som nechápala, prečo to bolo tak smiešne. Nič mi odrazu nedávalo zmysel.

◼◼◼

Ako som prišla so školy domov, celý čas som premýšľala nad Benom. Naozaj mi dievčatá nasadili chrobáka. Chcela som vedieť, či je v poriadku. Či si nejako neublížil. A tak ma napadol jeden báječný nápad. Upečiem mu čokoládové sušienky ako vďaku za ten náhrdelník a tým pádom ho aj hneď skontrolujem.

Hotová s koláčikmi som ich pekne naukladala do dózy, nech nestvrdnú. Obliekla som si kabátik, čižmy a odišla so sušienkami k ním domom.

Ich dom bol naozaj veľký než ten náš. Celý v bielej farbe. Bol to ten dom s tými veľkými oknami a rovnou strechou.

Postavila som sa pred dvere. Zazvonila som na zvonček a čakala.

Ako sa dvere pootvorili, v tom mi spadol pohľad na jeho staršiu verziu. O dosť staršiu.

„Dobrý deň, je Benjamín doma?" Neisto som sa opila staršieho pána, ktorý by mi mohol byť aj otec. Že by to bol jeho otec.

Teraz som už vedela po kom tú krasu zdedil - po svojom otcovi. Okrem vlasov. Ten jeho otec mal ich riedke a pekne uhladené dozadu. Na sebe nemal čierne ale smoking.

„Kto ste?" Znechutene si ma obzeral od hlavy až po päty.

„Jeho kamarátka." V duchu som sa bila. Nie som jeho kamarátka. Ale to bolo prvé, čo ma v tej chvíli napadlo.

Ešte viacej sa zamračil. Jeho výraz hovoril za všetko. Rozhodne sa mu nepáčim. Ďalší nafúkanec, ktorý rieši „šmaty", pomyslela som si.

„Vážne? Lebo mne sa to nezdá. Veď..." Rukou ukázal na mňa. „Veď sa pozri na seba. Môj syn by s tebou ani neprehovoril. Dievča, nič v zlom, ale...." Sám nevedel, ako mi nemá ublížiť. Ale rozhodne mi ublížil.

„Nič nemusíte vravieť. Vlastne..." Poškrabala som sa za hlavou. „Vlastne ja som si zmýlila dom. Prepáčte, že som vás otravovala." Odstúpila som od ich domu a odišla preč.

Rozbehla som sa iným smerom ako domov. Utekala som na lúku, kde blízko nej bol les. Potrebovala som byť sama. Dokonca mi pár sĺz vyskočilo. Nikdy nebudem pre nich dosť dobrá.

Utekala som čo mi nohy stačili. Ani som si nevšímal konár na zemi a už som zakopla oň. Hneď som spadla. Ležala som na zemi a nariekala. Sama som sa pýtala prečo.

Vo vnútri ma všetko bolelo. Cítila som sa ako keby ma niekto rezal. Každú moju časť a ešte raz toľko, nech pocítim, aká to je obrovská bolesť.

Z utrápenia ma vyrušila štvorkolka. Okolo mňa prešla. Potom som ju už nepočula. Zdvihla som svoj pohľad, kde sa tak rýchlo mohla stratiť.

Nestratila sa. Šofér štvorkolky zastavil blízko mňa. Hľadel priamo na mňa. Ruky si položil na helmu. Akurát si ju išiel dávať dole.

❤🎄❤
Prajem krásny
prvý sviatok vianočný.
❤❤❤
Čo myslíte,
kto je na tej štvorkolke?
❤🎄❤