Kúsok AROGANCIE

26.

Spolu s ňou som plával k hladine. To už som ju jedno rukou chytil za pás, hneď ako sme sa z vody vynorili.

Bola v bezvedomí. Zobral som ju na ruky a tak s ňou vyšiel z jazierka, ktoré sa stalo pre ňu nebezpečným.

Položil som ju na suchú zem. Nereagovala. Ani nepohla prstom. Ani nemrkla. Dokonca ani nedýchala. Bola ako mŕtva.

Kľakol som si k nej. Hlavu som jej mierne zaklonil dozadu, aby vyšiel z nej vzduch. Rukami som jej začal tridsať krát stláčať hruď. Hneď za tým som jej dal dýchanie z úst do už. Nič zopakoval som to ešte raz.

To už začala vykašliavať vodu.

Z čela som si pretrel kvapky vody. Vlasy som mal ešte mokré. Voda sa zachytávala na mojich končekoch vlasov a ďalej mi stekala po čele, po celej tvári až dopadla na Amínu.

Tá ešte párkrát zakašľala. Pomaly otvorila oči. Ako ma zbadala nimi zaklipkala. Ako keby sa som bol jej nočná mora. Rukami si pretrela očí a potom ich ešte raz otvorila. Jej oči si ma znovu vyhľadali.

Zľakla sa. Okamžite si sadla. A chcela niečo povedať. Lenže svoje pootvorené ústa hneď zatvorila do pomlčky.

„Stačí povedať ďakujem." Drzo som odvetil. Zdvíhal som sa zo zeme. Mal som v pláne ju už nechať tak, keď viem, že je živá a zdravá.

„Po-počkaj!" Skríkla. Rukou sa natiahla po tej mojej ale nestihla ju zachytiť.

Pozrel som najprv na jej ruku a potom na ňu. Bola v šoku. Sama nevedela, čo sa vôbec stalo. Videl som to na nej. Mala veľa otázok. Bola dezorientovaná.

„Bože." Zdvihol som svoje oči hore k nebu a potom na ňu. Mám ju na starosť, do frasa.

„Čo sa stalo?" Jej oči hovorili za všetko, naozaj nič nevie. Sama nechápe, prečo je celá mokrá. No to už sa začala triasť.

„Teraz nie je čas na otázky, musíme sa vrátiť. Inak obaja ochorieme." Znova som si k nej kľakol a pomalý ju dvíhal.

To už sa aj pozrela na mňa. Svoje zelené oči ešte viac vypúlila. Sama by si neuvedomila, že nie je sama mokrá.

„Ja-ja..." Začala znova koktať. Zuby jej trkotali od zimy. Pozrela na svoje bosé nohy. Stála na špičkách. Keď svoj zrak zdvihla ku mne, hlasno preglgla. „Ja-ja..." Privrela oči. Sama sa snažila o súvislú vetu. „Nemám topán..."

„Viem." Skočil som jej do reči. Bez nejakého varovania, znovu som ju vzal na ruky. Pevne som jej chytil chrbát a nohy. Ako som ju držal, cítim som z nej ako sa trasie a chveje.

Sama so sebou bojovala kde má dať ruky. Nervózne dýchala. Nevedela čo ma povedať a hlavne ako má pri mne reagovať.

„Môžeš si ich omotať okolo krku, tým mi trochu pomôžeš." Nebola až taká ťažká. Ale ak mám celou cestou kráčať k vile, bolo dobre, ak by sa ma pevno chytila, aby som sa tak skoro nevysilil.

Váhala, či ma tak spraviť ako som jej nakázal. Ale potom sama sa k tomu donútila. Jej drobné ruky si ma chytili okolo krku. Mala ich studené. Bola jej zima, ani som sa nedivil. Voda v jazere bola veľmi studená.

Hlavu si položila na moju hruď. Vedel som, že počúva moje srdce. Mala ju tam položenú.

Kráčal som pomedzi stromy a snažil som sa dostať čo najskôr k vile. Obaja potrebujeme byť v suchu.

Ani som si nestihol obzrieť krásu lesa, tak som sa ponáhľal po malej cestičke, ktorá bola vychodená. Nebol to ani chodník. Len cestička, čo som dúfal, že nás správne zavedie.

„Prečo si išla k tej vode, keď nevieš plávať?" Rozhodol som sa ju zasypať otázkami, kým prídeme na ubytovanie, nech nám obom rýchlo prejde cesta.

„Nemala som v pláne v nej plávať ale pozerať sa na ňu." Ticho šepla.

„I tak si mala rátať, že v nej spadneš. Aspoň si si mohla vestu zobrať alebo byť tam s niekým. Ak by som nešiel na okolo tak..."

„Prosím, nebavme sa o tom." Sama si ani neuvedomila ako mi silno stisla krk.

„Je mi zima." Trkala zubami.

„Už tam budeme. Tiež sa chcem už zohriať." Chcel som jej dať najavo, že aj ja som tu ten, čo mrzne, nielen ona.

„Už sme skoro tam?" Pozrela sa na mňa. Jej pohľad som vycítil, hoci som na ňu nepozrel.

Zastal som. Už som nekráčal po tom uchodenom chodníčku. Stál som uprostred veľkej trávy. Ani sok si nevšimol, kedy som ju stihol minúť. Okolo seba som nič nezbadal. Len stromy. Samé ihličnaté stromy, sem tam listnaté.

„Budú nás hľadať." Sotva to vyslovila nahlas. Ako keby sa bála, že tak nalieha na mňa, aby sme sa čím skôr vrátili.

„Nebudú. Pochybujem, že si chlapci niečo všimnú. Jedine ak u teba jedna z tvojich kamarátiek vyhlási, že nie si v izbe." Pozrel som na ňu.

„Och." Rukou si prikryla ústa. „Myslím, že máš pravdu. Je im fuk, kde som." Ticho vzdychla.

„Neboj, budeme tam, len sa vymotám z toho blbého lesa." Snažil som sa znieť pokojne, hoci som vo vnútri kričal. Dlho sme kráčali. A sám som nevedel kde sme. Mal som taký pocit, že sme sa stratili.

Vykročil som vpred v domnienke, že tam kde si za stromami budeme v cieli. Neboli sme. Miesto toho som videl malú opustenú chatku uprostred lesa.

Amína sa ešte viacej triasla ako predtým. Preto som zobral za rozumné ísť do tej chatky, nech tam je ktokoľvek, len nech nás pustí dnu. Obaja sme sa potrebovali zohriať.

Teraz som už smelo vykročil na rukách s Amínou. Tá len oči privierala.

„Už tam budeme." Šepol som skôr ako stihla úplne zatvoriť očí.