Kúsok AROGANCIE

5.

Od toho dňa už som prestala ho obdivovať. Už som ho prestala spájať s vysnívaným chalanov, ktorý je ideálny mať vzťah.

Benjamín si rozhodne nevidí ani popod nos. Nafúkanec jeden. Čosi to len namýšľa.

„Pokoj. Lebo mi tu tvoja hlava exploduje. Hoci by som bola aj rada, pretože všetky tvoje informácie by som si z nej vzala." Zasmiala sa Laurie.

Nebola najlepšou žiačkou ale rozhodné bola dobrá. Občas ak chcela dostala aj jednotku. No samej sa jej nechcelo dokopať k učeniu. Občas som k ním chodievala a spolu sne sa učili. Čo zas m ma len brzdilo.

Laurie aj jednu látku potrebovala minimálne desať krát prejsť, čo už som ja vedela naspamäť.

„Ha-ha." Sarkastický som sa zasmiala. „Radšej poďme. Asi už zvonilo."

Znova som chytila spolužiačku za lakeť. Spolu sme vošli do triedy. Našli si lavicu v treťom rade. Sadli si do nej. Hneď po nás prišla aj náš triedni.

„Dobrý deň, žiaci." Pozdravil nás. Ako každý deň zapisoval chýbajúcich. Skôr ako začal svoj nudný výklad, povedal, že potrebuje dobrovoľníkov, ktorý pomôžu výzdobou školu.

Všetci sa hlásili. Nik nemal chuť ho už druhú hodinu po sebe počúvať. Laurie sa hlásila ako o dušu. Niektorí dokonca aj kričala Ja.

Ja som len držala napnutú ruku stať rovno. Laurie, ktorá sedela hneď pri mne, mi ju vzala a začala ňou mávať ako šialene. Som myslela, že už mám po ruke. Ak by bolo v triede totálne ticho, prisahala by som, že mi niečo puklo v ruke.

Pán učiteľ sa usmial a svoje oči zapichol práve do nás.

„Laurie a Mína, vy pôjdete za školníkom." Ukázal na dvere. „On už bude vedieť, že som vás poslať."

Ako vyslovil naše mená, Laurie neveriacky krútila hlavou, že dnes nemusí sedieť na jeho blbej hodine.

Musela som priznať, že aj ja som mala tú radosť. Tiež sa mi ho dvakrát nechcelo počúvať.

Obe sme pomalý kráčali. Už sme dopredu rozmýšľali, čím dlhšie budeme zdržiavať, tým dlhšie to bude trvať.

Ako sme zbadali školníka, už sa na nás usmial. Vedel, že ideme pomôcť.

„Kde ste toľko? To sa samo nepovešia." My sme si pomysleli svoje a veľkým úškrnom.

Pohľad nám spadol na škatuľu s ozdobami, ktorá bola na zemi hneď pri vrátnici.

„Už aby ste sa pustili do toho." Kopol do škatuli. Tá rovno pristala pred nás.

Ako prvá som sa zohla k ozdobám. Vzala som papierové vločky, ktoré som si položila na kôpku ku okne.

Ako každý rok cez zimu, sne mali vločky a zopár snehuliakov na okne zalepené. Laurie sa rozhodla mi asistovať. Vzala do ruky lepiacu pásku a nožnice. Dopredu mi strihala malé lepky, ktoré som si zo dve zobrala a prilepila na okno.

Bola to ozaj nuda. Ale aspoň som sa uspokojovala, že nemusím sedieť na zadku štyridsať päť minút.

„Myslíš, že by som mala u neho šancu?" Zamyslene sa na mňa pozrela Laurie, na ktorú som mala výhľad z vysokej výšky, keďže som stála na okne.

„U koho?"

„Veď u toho štvrtáka - Bena." Pri jeho oslovený som zbadala v jej očiach iskru.

„Čo ja viem. Nepoznám ho." Flegmatický som odvetila.

Vzala som papierového snehuliaka a páskou ho prilepila o okno. Hlavy som zahla kus dozadu, aby som si všimla, či je zarovno s vločkami.

„Vždy vsi predstavujem, že spolu chodíme. Proste ako ten normálny pár. Držíme sa za ruky a... a hovoríme si tie slová ako je milujem ťa, zlatko, láska, miláčik a..." Zasnene pokračovala. Neušiel mi ten záblesk v očiach a priblbo šťastný úsmev na jej tvári.

„Tu sa zastav." Skočila som jej do reči. „On rozhodne nie je ten typ, čo by to robil. Veď ten si nedovidí ani na svoj nos." Skúsila som sa pozrieť na ten svoj nos, pričom som zaškúlila.

„Čo proti nemu stále máš?" Urazene na mňa zazrela. Ruky si zložila na plecia. Cítila sa hlúpo, že mi to všetko hovorí a ja ju takto vysmejem.

Veľký tresk nás vyrušil. Obe sme zmĺkli a započúvali sa. Všade bolo ticho. Školník kde si odišiel. Domnievala som sa, že išiel si zapáliť cigaretu.

„Kurva!" Začula som Benov hlas.

„To je on?" Zašepkala mi Laurie.

Ticho som prikývla. Ukazovák som si dala na pery, aby bola ticho. Nemusí vedieť, že sme tu.

„Upozorňujem vás Stone ešte raz. Na škole sa nenadáva!" Skríkol ženský hlas, ktorý patril našej slovenčinárke.

„Mám v piči celý školský systém." Ďalší tresk.

„Mali by sme sa schovať." Do ucha som jej zašepkala.

„Čo?" Nechápavo na mňa pozrela.

Nechápala ma. Nechcela som ho teraz vidieť. Nie teraz, keď som tu ako muška. A už vôbec nie, keď sme tu samé a on pení od zlosti.

Na jeho slova nezabudnem, že som pre neho len chudera.

Bez vysvetlenia som Laurie postrčila do kúta medzi stenou a dverami. Pred ňou som sa postavila ja, čím som ju celým svojím tenkým telom zakrývala. Ja som bola ukrytá len tak tak.

Obe sme prudko dýchali. Ani ja ani ona sme nevideli, čo sa deje. Počuli sme len kroky. Kroky ktoré rázom prestali.

To už moje srdce prestalo biť. Zadržala som svoj dych. Benjamín mohol byť pokojne aj za tými dverami, kde sme sa mi schovávali.

Ruku som si pridržala k ústam, aby som mohla nosom dýchať. Ako náhle som dýchala iba nosom, hrudník sa mi dvíhal. Svoje srdce som počula až kdesi v ušiach. Ako keby som svoj krk dokonalo ohla a priložila si ucho na svoju hruď. Tak hlasno som ho počula.

V tom som začula niečí tretí dych. Hneď na to kroky. Bol blízko. Veľmi blízko.