Dračie puto

PROLÓG

So slzami na tváry som buchla dvermi a vyšla z bytu. Znova som sa pohádala s mamou. Nič, čo spravím pre ňu nie je dosť dobré. Už naozaj neviem, čo mám robiť. Mama rada vyvoláva hádky a ja sa hádať nechcem. Možno si poviete, že som v puberte, že si rada vymýšľam a zveličujem. Ale nie je to tak. O niečom takom by som v živote neklamala.

  S mamou si naozaj v poslednom čase nerozumiem a je mi to ľúto. Mám ju rada ale niekedy ma jej slovami vážne raní. Otec od nás odišiel, keď som bola ešte malá, takže si na neho vôbec nepamätám. Nemám ani súrodencov, takže žijem len s mamou.

  Spolužiaci ma v škole občas šikanujú. Vlastne to robia dosť často. Cítim sa strašne opustená. Mama nie je s ničím spokojná a večne na mňa kričí. Snažím sa všetko robiť podľa jej predstáv, aby som jej nepridávala ešte viac starostí. Aj keď sa mi to niekedy nepodarí, veľmi ma to mrzí. Nikto nie je predsa dokonalý.

  Po hádke to Takmer vždy dopadne tak ako teraz, že vybehnem z bitu a idem si niekam utriediť myšlienky.

  Utekala som cez preľudnené ulice. Po lícach mi stále tiekli neposlušné slzy, ktoré som sa snažila zastaviť. Bolo to však márne. Ľudia sa na mňa dívali ako na zjavenie, no ja som si na ich pohľady už zvykla.

  Pomaly sa už zvečerievalo a hoci na uliciach bolo ľudí veľa, pláž bola úplne opustená. Často som sem chodila, keď som potrebovala byť sama. Aj teraz som si sadla na skalu a pozorovala búriacu sa morskú hladinu.

  Znovu mi z očí vytriskol prúd sĺz, ktorý som sa už ani nepokúšala zastaviť. Potrebovala som sa vyplakať, aby som v sebe nedusila všetky tie emócie a plná nového odhodlania som sa mohla vrátiť domou.

  Dlho som tam takto sedela a počúvala žblnkotanie vody. Pomaly som sa upokojila a prestala plakať. Svoje modré oči som uprela na oblohu a naskytol sa mi nádherný pohľad na zapadajúce slnko, ktoré vládu nad svetom prenechalo mesiacu. Musela som sa nad tým pousmiať.

  Rukou som siahla do piesku so zámerom nájsť nejakú mušľu. Pár sa mi ich podarilo vyhrabať. Musela som pri tom vyzerať komicky, čo ma v tej chvíli však vôbec netrápilo.

  Uveznená v mojich myšlienkach som ďalej prehrabávala piesok a občas som ho vzala aj do dlaní. Bol neskutočne jemný. Spomenula som si na tie časy, keď som bola ešte ďieťaťom a život sa mi zdal krásny a jednoduchý. Veľa som snívala o magických bytostiach, elfoch, vílach, a najmä o drakoch. Tie tvory ma neopísateľne fascinovali. Predstavovala som si aj, že zachránim svet a všetci ľudia sa budú zase usmievať.

  Teraz sa na tom môžem len smutne zasmiať. Ako som tak spomínala, stále som sa prehŕňala v sypkej pôde. Zo zamyslenia ma vytrhol až tvrdý predmet, na ktorý som narazila.

  „Možno to je nejaký kameň." Pomyslela som si. Niečo mi na tom však nesedelo. Začala som sa pokúšať vybrať tú záhadnú vec.

  Prsty som znova strčila do piesku a odhrabala ho tak, aby bol vidieť vrch toho zvláštneho predmetu. Zazrela som záblesk modrej farby a keďže vo mne zvíťazila zvedavosť, úplne som to modré čudo vyhrabala z piesku. Trvalo mi to dlho, ale nakoniec sa mi to podarilo.

  Vyjavene som zízala na modrú, oválnu a hladkú vec. Občas sa mi zazdalo, že zasvietila miernym modrým svetielkom. Bola veľká asi ako menšia futbalová lopta a tvarovo sa podobala na vajce.

  Dlho som sa na to dívala, kým som si šokovane uvedomila, že.... to je naozaj vajce.

V obrej veľkosti.

Ahojte. Začínam písať nový príbeh, fantasy. Chcela by som vás veľmi poprosiť, aby ste napísali svoj názor na túto knihu do komentu. Čo sa vám páči, nepáči a tak. Som si vedomá toho, že sa mám ešte veľa učiť aj že sú tam občas pravopisné chyby, ale budem sa snažiť zdokonaľovať. Vopred ďakujem za vote alebo názor, ktorý by ma veľmi posunul dopredu. Čaves.

S pozdravom

Ema