Dračie puto

22. Kapitola - Bezmocnosť

Pohľad Arie:

 

Prvé, čo som cítila, keď som s veľkou námahou otvorila oči, bola silná, pulzujúca bolesť celého tela. V hlave mi hučalo. V hrdle som mala sucho a nutne som potrebovala vodu.

Rukou som si chcela pretrieť oči a poobzerať sa, kde to vlastne som, lebo si na nič nespomínam. Nedalo sa mi s ňou však vôbec pohnúť.

Zažmurkala som, aby sa mi zrak aspoň trošku zaostril. Nohy aj ruky som mala zviazané, nedokázala som sa ani pohnúť. Konečne mi došlo, čo sa stalo.

Niekto ma uniesol a hneď, ako sa dvere s nepríjemným vrzgotom otvorili, bolo mi jasné aj kto. Stál v nich agard a na jeho tváry sa nachádzal zlovestný úškľabok.

„Môj pán ma pochváli." Zavrčal, pohľadom sa uistil, či som stále tam a znova za sebou zavrel. Nachádzala som sa v akejsi cele. Vládlo tu šero a nepríjemný pach. Radšej ani nechcem vedieť, z čoho je. Vedľa mňa ležal omráčený Chris. Krásne čierne oči mal zatvorené a vyzeral tak zraniteľne.

Nechcela som ho dostať do tejto situácie. Dúfam, že je aspoň vrámci možností v poriadku. Do zápästí aj nôch sa mu zarývala reťaz, ktorou bol zviazaný, rovnako ako ja. V rohu malej miestnosti sa triasla moja Asira. O seba som sa až tak veľmi nebála. No strach o ľudí, na ktorých mi záležalo a o Asiru bol omnoho silnejší.

Ak jej agardi nejako ublížia, nikdy si to neodpustím. A kde je vlastne Zef? Snáť je v poriadku. Hádam sa jej podarilo ujsť. Môžem v to aspoň dúfať. Možno pred nimi utiekla. Je tu aj alternatíva, že by ju tiež chytili a uveznili niekde inde, ale túto možnosť som si nechcela pripúšťať.

Pokúsila som sa s ňou skontaktovať cez myšlienky, no bola mädzi nami veľká vzdialenosť. Okrem toho som bola ešte dosť slabá, takže sa mi s ňou spojenie ešte nadviazať nepodarilo. Po chvíly som však nadobudla pocit, že Zef je v bezpečí. Proste som to cítila. Bol to inštinkt dračieho jazdca a ja som sa mu rozhodla veriť. Nič iné mi ani neostáva...

„Kde to som?" Započula som chrapľavý mužský hlas. Chris konečne otvoril oči. Na jednej strane sa mi uľavilo, že sa konečne prebral, no na tej druhej sa obávam jeho reakcie, keďže som ho nechtiac dostala do tejto nemilej situácie.

Občas je celkom v pohode, no inokedy sa oborí na každého, kto sa mu prihovorí. „Je mi to ľúto. „Uniesli nás agardi..." pípla som. Cítila som sa dosť nepríjemne. Je to moja vina, že sa to stalo.

Najviac ma mrzelo, že si to spolu so mnou musel odniesť aj Chris.

Povedala som mu všetko, na čo som si spomenula.

Rozhliadol sa okolo seba a na jeho tváry sa zjavilo zdesenie. Začal sa nevysvetliteľne triasť. Chcela som sa pohnúť, nejako mu pomôcť, no znova som si uvedomila, že ma k zemi pripútala reťaz. Čo sa to deje?

Ahojte zlatíčka moje. Zase mám nejaké depresívne obdobie. Ale povedala som si, že už musím niečo napísať. Chcela som vám urobiť radosť, tak dúfam, že sa vám kapitolka páčila. Dnes mám narodeniny a chcela som vám dať aspoň takýto malý darček za to, že pri mne stojíte. Ďakujem. Urobíte mi radosť, ak zanecháte vote alebo nejaký milý koment. Sľubujem, že budúca kapitola bude oveľa dlhšia. Majte sa krásne a držkajte sa. Čaves :)