Dračie puto

20.Kapitola - Trest

Túto kapitolku venujem vám všetkým, no najme jednej úžasnej osôbke, vďaka ktorej som to nevzdala. Ďakujem ti

Lynnflynn1973

Pohľad Zefir:

„Neboj sa. Skús sa sústrediť a dostať sa hlbšie do mojej mysle." Radila som jej. Moja jazdkyňa sa však upokojiť nedokázala. Jazdci síce počujú myšlienky svojich drakov, no keď sú rozrušení, nedokážu sa do draka tak vžiť, ako za normálnych okolností. Tak som sa rozhodla, že Arii trochu pomôžem.

Ešte viac som spomalila rýchlosť letu a začala som sa koncentrovať na svoje pocity. Pokúsila som sa privodiť si čo najväčší pocit pokoja a keďže lietanie milujem, nebolo to veľmi ťažké. Svoje emócie som sa snažila vyslať k modrookej dievčine sediacej na mojom chrbte. Trvalo hodnú chvíľu, kým sa Aria upokojila, no napokon sa jej to podarilo.

Intuitívne privrela oči a vystrela sa. Jej krčovité držanie trochu povolilo. Vzniesla som sa vyššie a dovolila svojej jazdkyni prežiť to, čo prežívam ja. V tom som pocítila niečo neopísateľne krásne.

Ja a Aria sme sa konečne dokonalo zosúladili aj pri lietaní. Moja jazdkyňa mi dôverovala a to ma hrialo pri srdci. Stalo sa z nás jedno telo, jedna duša, jeden drak.

Pohľad Arie:

Ešte pred chvíľou som sa bála o svoj holý život a držala som sa svojej dračice ako kliešť. Zrazu sa však všetko zmenilo. Bolo to kúzelné. Cítila a videla som všetko, čo moja dračica. Aj keď som mala zavreté oči, videla som majestátne kopce, ktoré sa tíčili na severnej časti Lunarionu, nádherné lúky a stromy, každého vtáčika, ktorý sa myhol v ich korunách. Videla som aj veľkú budovu školy, ku ktorej sme sa blížili.

Uvoľnila som sa a užívala si okamih, kedy som sa vznášala vo vzduchu a cítila sa slobodná ako Zefir. Už viem, prečo lietanie tak miluje.

Ani som sa nenazdala a už sme pristávali na chodníčku pred školou. Nadšenie z tohto krásneho zážitku vystriedalo zdesenie.

Slečna Tenebrisová –najhoršia vychovávateľka zo všetkých, sa na nás dívala pohľadom zabijaka. Bola veľmi naštvaná. Ešte som ani poriadne nestihla zosadnúť z belasej dračice a už po nás vrieskala:

„Čo si to dovoľujete? Budete mať predsa hodiny lietania, ale až o mesiac. Nemôžte lietať, kedy sa vám zachce. Mohlo sa vám niečo stať!" Zef si urazene odfrkla a v myšlienkach som započula jej hlas:

„a na čo som tu podľa nej ja? Keď si so mnou, nič sa ti nestane." Ja som to nevydržala a musela som sa usmiať. Rýchlo som však sklonila hlavu, aby to slečna Tenebrisová nezbadala a ďalej som počúvala jej monológ. „Za to, že ste lietali bez dovolenia budete mať trest."

„Ach jaj." Pomyslela som si. „Tá nám to dá poriadne vyžrať." Pohladkala som Zefirku po chrbte a pozrela som sa na dlaň. Vynímal sa na nej mesiac v splne. Puto mädzi mnou a Asirou sa už zrejme úplne dokončilo. Možno aj preto, že to bolo posledné štádium ma to tak ukrutne bolelo.

Deň prebehol celkom v pohode, no to, čo ma čakalo večer už také príjemné nebolo. Slečna Tenebrisová nám prikázala, aby sme šli poupratovať okolie.

Je samozrejmé, že o našu matku Zem by sme sa mali starať, no bola som dosť unavená a veľmi ma netešil fakt, že tu budem ešte aspoň try hodiny behať, upratovať a zametať popadané lístie. Aspoň, že na to nie som sama. Okrem mňa dala trest aj Chrisovi a Elie. Neviem, čím si ho vyslúžili, no hneď, ako sme opustili internát som sa ich to rozhodla spýtať.

„Vieš, ako ma nebavia dejiny." Začala Elie. „Viem." Zasmiala som sa a moja spolužiačka s úškrnom pokračovala v rozprávaní: „Tak ja... som si na viacerých hodinách tak trochu... blicla."

Ahojte zlatíčka. Po dlhej dobe som tu s novou kapitolkou. Veľmi ma mrzí, že som dlhšie nebola aktívna, ale mala som dosť zlé obdobie a aj v písaní som sa nejako zasekla. No už som späť. Ako sa vám páčila kapitola? Aký máte názor na Elie? Čo sa podľa vás stane ďalej? Budem šťastná, ak zanecháte vote alebo povzbudivý komentár. Majte sa zatiaľ krásne. Čaves