Dračie puto

7. Kapitola - cudzie slzy

Bola tma. Všetko navôkol pohltila temnota. Nebolo nič počuť ani vidieť. V tom sa však čiernota začala pomaly vytrácať a meniť sa na svetlo, v ktorom som zahliadla obraz dvoch detí.

Chlapček mohol mať nejakých šesť rokov a dievčatko možno štyri. Myslím, že to boli súrodenci. Obaja mali podobné črty tváre a čierne vlasy. Ja som sa na ne len dívala, ako tichý pozorovateľ.

Hrali sa na naháňačku. „Chyť ma!" zakričalo dievča na svojho staršieho brata. Utekalo po záhrade a mávala na neho. Ten za ňou značne zaostával.

„Počkaj! Cora! Ja už nevládzem." Zamrmlal a snažil sa chytiť dych. Jeho sestra ešte chvíľu bežala, ale keď uvidela, že chlapec prestal bežať a už ju nenasleduje, aj ona zastala.

Deti si sadli pod strom a ja som ich z diaľky sledovala. O niečom sa rozprávali. Usmievali sa. Bolo vidieť, že sa majú veľmi radi.

Len tam tak sedeli, pri starom javore a okolo nich lietali vtáky. Niektoré sa dokonca aj odvážili zosadnúť im do dlane. Bol to krásny pohľad. Vyzerali šťastne a mali jeden druhého. Objali sa.

Neskôr dievčatko kamsi odbehlo a vrátilo sa s dvoma dráčikmi z papiera. Jeden bol čierno modrý, druhý ružový a po krídlach mal pokreslené modré kvety. Oba boli zavesené na dúhových šnúrkach.

Deti vstali z pod stromu a rozbehli sa magickou záhradou, pri čom šarkany leteli za nimi. Čierne vlasy obom súrodencom viali vo vetre.

Neskôr, keď ich prestalo baviť púšťanie šarkanov, vyliezli na strom, a z nejakej skrýše vybrali dva luky, pár šípov a terč. Zbrane vyzerali nádherne. Boli z krásneho, tmavého dreva a zdobili ich vyrezané rôzne ornamenty. Boli do detailov prepracované. Tetivy vyzerali, akoby boli zo zlatých vlasov. Obaja súrodenci dali šípy do lukov a vystrelili na terč.

V tejto činnosti bol zrejme lepší chlapec, pretože kým jeho mladšia sestrička trafila na okraj terča, on zasiahol presný stred.

Dlho strieľali zo svojich lukov, ale v tom počuli krik. Chlapec sa opäť vyštveral na strom a do skrýše v ňom dal obe zbrane. Zoskočil a spolu s dievčaťom sa vybrali tam, odkiaľ počuli hlasy.

Prišli na miesto, kde sa ich život zmenil od základov. Videli, ako ich otec za nich udatne bojuje a dračica ich matky na votrelcov chrli oheň. Už bola však slabá, pretože aj žena so zlatými vlasmi lapala po dychu a z posledných síl sa snažila zodvihnúť sa zo zeme a pomôcť svojmu manželovi.

Deti sa s hrôzou v očiach dívali na tú skazu. Útočníci boli agardi. Bytosti s kožou čiernou ako tá najčernejšia noc, dlhými pazúrmi a tesákmi ostrými ako nože. Stavbou tela sa podobali na človeka, líšili sa od nich však farbou pokožky a zlobou démona.

Matka detí bola dračia jazdkyňa a práve tú chceli zničiť. Samozrejme aj jej rodinu a draka. V rukách mali zbrane a keď ich zodvihli, obe deti držiac sa za ruky sa vrhli k rodičom. Zaznel výstrel. Ich otec sa zrútil k zemi. Z posledných síl ešte povedal: „Mám vás rád." Po slovách venovaných rodine sa pobral do sveta mŕtvych.

Cora aj jej brat mali v očiach slzy. Deti sa postavili pred svoju matku, ktorá sa ich snažila odstrčiť. Chcela zachrániť aspoň ich. Na matkine prosby, aby utiekli nereagovali.

Ticho preťal ďalší výstrel a chabé telo dievčatka spadlo na zem. Matka objímala svojho synčeka a obaja plakali.

Odsotila ho na bok a sama tak podľahla ďalšej rane. Aj čierna dračica, ktorá žene patrila zomrela spolu s ňou, keďže boli prepojené dračím putom.

Chlapec sa v záchvate neznesiteľného plaču pokúsil utiecť. So slzami v očiach sa rozbehol do záhrady. Schoval sa do diery v strome.

Zlovestní agardi ho dlho hľadali, ale povedali si, že už sú všetci zabití, takže chlapec je pre nich bezvýznamný. Tiež sa rozbehli preč.

Keď sa čiernovlasý chlapec uistil, že odišli, vyliezol zo svojho úkrytu a vrátil sa do domu. Klesol na kolená a rozplakal sa ešte viac, keď vedel, že všetci, ktorých mal rád, sú preč. Svoju nevládnu sestru chytil za ruku a vtedy sa všetko rozplynulo.

Z temnoty som započula hlas: „Ari, čo sa deje? Zobuď sa, prosím." Otvorila som oči a zistila, že to, čo sa stalo, nebolo skutočné. Bol to len sen. V mysli sa mi však stále dookola opakoval a cítila som strašný smútok napriek tomu, že sa mi to len snívalo. Alebo to bola spomienka?

Ďalšia kapitola je tu. Čo na ňu hovoríte? A čo ten sen? Je to len jeden z bezvýznamných snov alebo je to niečo viac? Potešíte ma, ak napíšete názor na časť do komentára a ďakujem aj za vote. Čaves :)