Dračie puto

12. Kapitola - Úlovok

  Pohľad Arie

Stála som vedľa Lindy a Elie. Prišiel riaditeľ. „Ešte vám musím povedať dôležitú vec. Vašu indíciu." Riekol a usmial sa.

  „Prvá nápoveda pre vás je," umlčal sa a zväčšil tak napätie, ktoré medzi nami vládlo. „Čierne pole. Viac vám prezradiť nemôžem."

  Zaželal nám veľa šťastia. Pánovi Tiorovi vtisol do rúk mapu a kompas. Ešte raz mu zdôraznil, nech na nás dáva pozor a stratil sa v bráne školy.

  Vykročili sme a naša púť sa začala. Najprv panovalo zvláštne ticho, pretože každý z nás bol zahĺbený vo svojich myšlienkach. Všetci však vieme, že Linda dlho byť ticho nedokáže a tak sa po chvíli ozvala:

  „Pán Tior, prosím, ukážte mi tú mapu. Kam to vlastne ideme?" načiahol sa k nej, aby jej ju podal, no ona neváhala a nedočkavo mu ju vytrhla z ruky. Najprv som si myslela, že sa naštve, no po chvíly sa nad jej správaním len pousmial. „Ide sa na juh!" Zahlásila Linda sebaisto.

  Na mapke bola zakreslená približná oblasť, kde by sme mali hľadať stuhu. Vybrali sme sa tam. Chris za celú cestu nepovedal takmer nič. Celý on.

  Ja som sa bavila s dievčatami. Na misiu s nami šiel ešte jeden chalan. Harry. Mal Blond vlasy a bezchybný úsmev. Všetky baby kôly nemu šaleli, len ja nie. Na môj vkus bol až príliž sebavedomý a flirtoval asi so všetkými mojimi spolužiačkami.

  Cesta nám trvala takmer celý deň. Začala ma zmáhať únava, no v tom som v diaľke zbadala pole. Nie však obyčajné, ale také, kde rástli čierne slnečnice.

  Naradostene som ostatným oznámila, že vidím miesto, ktoré hľadáme. V rukách som pevnejšie zovrela díku a rozbehla sa vpred. Zef utekala vedľa mňa.

  Ostatní členovia skupinky nás nasledovali. Netrvalo dlho a ocitli sme sa medzi miliónmi slnečníc. „A teraz čo?" spýtala sa zvedavo Linda a rozhliadla sa okolo.

  „Stuha možno bude pohodená na zemi. Rozdeľme sa a každý prehľadajte kúsok poľa." Navrhla som a všetci, okrem Harryho súhlasili. Ten niečo nezrozumiteľne zamrmlal, no nevenovala som mu pozornosť. Spolu s ostatnými som si kľakla do trávy a hľadala stužku medzi slnečnicami.

  Hľadali sme dosť dlho, no nedarilo sa nám ju nájsť. Už som si myslela, že je to zbytočné. V tom však ku mne pribehla vysmiata Sofia.

  „Mám ju!" zakričala. Do dlaní mi vtisla hodvábnu stuhu bielej farby. „Myslím, že to  je naozaj vec, ktorú sme hľadali." Potešila som sa. „Kde si ju našla?" položila som jej otázku a vďačne som sa na ňu usmiala.

  „Bola obmotaná okolo jednej slnečnice." Odpovedala mi. Aquaris šťastne zašvitorila a Sofia si ju s úsmevom vzala do náručia.

  Odovzdali sme stuhu Tiorovi. „Víborne." Pochválil nás a pokračoval: „Máme za sebou poriadny kus cesty. Zvečerieva sa. Musíme sa niekde utáboriť." Navrhol a letmo sa na mňa usmial. Potom však hneď rýchlo odvrátil zrak.

  Súhlasili sme. Slnko už pomaly zapadalo za obzor, takže bol najvyšší čas nájsť si úkryt. Chvíľu sme sa prechádzali po okolí a natrafili sme na menší les.

  „Mohli by sme sa zložiť aj tu. Je to pokojný les, zdá sa, že sem ľudská noha často nevkročí." Riekol pán Tior a svoje veci zložil na zem.

  Urobili sme to isté, čo on. Chrisov drak založil oheň. „Ďakujem, Dark." Oslovil svojho jaštera menom. Konečne viem, ako sa volá jeho drak.

  My ostatní sme okolo pahreby naukladali kamene a z ruksakov si vybrali deky. Sadli sme si na ne a chvíľu sa zhovárali.

  Zrazu Zef niekam odbehla. Zľakla som sa ale pán Tior ma uistil, že sa určite vráti. Jeho slová sa mi potvrdili, keď som začula moju dračicu prevrávať ku mne v myšlienkach:

  „Neboj sa, Aria. O chvíľu som zase pri tebe. Len musím niečo vybaviť."

„Dobre, verím ti. Len si daj na seba pozor." Ani neviem ako som jej odpovedala.

  Za okamih som ju už zazrela, ako poskakuje popri stromoch k nám. Zhrozila som sa však, keď som uvidela, že niečo usilovne drží v papuľke. „Panebože, Zef, čo to máš?" spýtala som sa jej nechápavo.

  Priskackala ku mne a položila predo mňa polomŕtveho zajaca. „Ulovila som ti večeru." Pyšne sa na mňa uškrnula dračím úsmevom.

  Ja som sa na ňu zúfalo pozrela. „Zef, veľmi ti ďakujem, ale toto mám naozaj zjesť? Myslíš to vážne?" Dračica nechápavo pokrútila svojou drobnou hlavičkou a riekla: „Jasné. Čo je na ňom zlé?"

  „No,... vieš, to je zajac a..." nedokázala som sa vykoktať. „No, je to divné. A je surový." „Ahá." Došlo jej. No namiesto toho, aby toho zajaca nechala na pokoji, vychrlila plameň a dá sa povedať, že v ňom zvieratko upiekla.

  Labkou ho posunula ku mne bližšie a spokojne povedala:

„Problém vyriešený. Dobrú chuť."

Ahojte. Tak a je tu ďalšia kapitola. Čo na ňu hovoríte? Čo Zef a jej lovecké schopnosti? :D Veľmi ma posunie vpred, ak svoj názor napíšete do komentu. Budem vďačná aj za vote. Zatiaľ sa držkajte. Čaves :)