Dračie puto

Narodeninový špeciál

Zobudila som sa do krásneho, slnečného rána. Zefir už bola hore a hrala sa s Raviou. Pozrela som na posteľ, kde spala Linda, no zarazila som sa, keď som zistila, že tam nie je. To sa na ňu vôbec nepodobá. Medzi jej najobľúbenejšie činnosti patrí spánok. Teraz však nielen že nebola v izbe, ale mala pekne upratanú posteľ. Čo sa tu stalo?

V tom som na chodbe započula nejaký rachot a dupot. Aj Zef spozornela. Zrazu sa otvorili dvere a v nich stála Linda.

Keď sa jej podarilo chytiť dych, nadšene zvýskla: „Mám pre teba super správu. Vieš čo je nové, Ari?" O ničom som nevedela a tak som jej pokynula, aby pokračovala. „Dnes má naša autorka narodeniny a rozhodla sa, že nás príde navštíviť." „To naozaj?" spýtala som sa a už aj ja som sa usmievala. „Áno."

Veľmi som sa potešila. Konečne spoznám dievča, ktoré nás stvorilo. Linda poskakovala na mieste. Ravia sa jej labou dotkla nohy a ona ju vzala do náručia. „Kedy by mala prísť?" zaujímalo ma.

„Okolo štvrtej poobede." odpovedala mi Linda. „Máme sa dostaviť do spoločenskej miestnosti a pomôcť s prípravami." Povedala a vyšla s izby.

Ja som sa obliekla do čiernych nohavíc a vzala si tričko s nápisom a lagria toi sogni! Vraj to v starom jazyku elfov znamená ver vo svoje sny.

Vyšla som z mojej internátnej izby a zamierila k veľkým dverám, na ktorých sa vynímal vyrytý nápis: Spoločenská miestnosť. Vstúpila som dnu.

Už tam boli všetci prváci aj Laila, ktorá asi robila cesto na tortu. Bol tam dokonca aj Chris. Sedel za stolom a niečo usilovne vytváral z dreva.

Linda mi povedala, že autorka asi nevie, že pre ňu robíme oslavu. Myslí si, že to bude iba obyčajné stretnutie. Teším sa na to, ako zareaguje.

Pomohli sme pani Hildegarde s výzdobou. Všade sme rozvešali stuhy a všetko zladili do modrej farby. Na stenách viseli obrazy drakov a rôznych krajiniek. Hildegarda vytiahla krásny belasý obrus, na ktorom bol vyšitý biely drak na nočnej oblohe.

Zrazu sa ozval jemný, mužský hlas a na nášho spolužiaka sa upriamila všetka pozornosť. Na moje počudovanie to bol Chris.

„Vystrúhal som z mealového dreva luk pre našu autorku. Tu sú farby na drevo. Každý z nás by mohol na luk nakresliť niečo, čo ho vystihuje. Bude to darček pre našu stvoriteľku. Pamiatka na každého z nás."

Nikdy som ho nepočula povedať toľko veľa slov naraz. Jeho myšlienka sa mi veľmi zapáčila. „To je úžasný nápad." Zvolala som a jemne som sa na neho usmiala. Neviem, prečo je stále taký nespoločenský. Možno má však na to nejaký dôvod. Niečo, čo ho poznačilo na celý život.

To, čo vymyslel pre našu autorku bolo od neho naozaj milé. Určite je v jeho srdci aj dobro. Usmiate tváre všetkých mojich spolužiakov prezrádzali, že aj im sa Chrisov nápad pozdáva.

Všetci sa pri luku vystriedali a namaľovali tam, čo im je blízke. Linda motýlie krídla, Sofia slnko a takto to pokračovalo, až sme zostali už len ja a Chris. Pomalou chôdzou som prišla k tej krásnej zbrani z bieleho dreva. Zavrela som oči a chvíľu premýšľala. Nakoniec som si vzala červenú farbu a nakreslila srdce.

Malo pre mňa hlboký význam. Symbolizovalo to, že život je ťažký. No kým to srdce bije v našej hrudi, všetko sa dá zmeniť. Dáva nám nádej na nové začiatky.

Nakoniec sa dostal na rad Chris. Nakreslil veľmi zaujímavú vec. Bol to čierny kruh, no bol v ňom aj jeden jasný, biely bod. Čo to môže znamenať?

Ani som sa nenazdala a všetko bolo pripravené. Tešila som sa a v celej spoločenskej miestnosti vládla príjemná atmosféra. Presne o 16:00 zazvonil zvonček. Laila bežala otvoriť.

Vo dverách stálo mladé dievča. Bola som však v šoku, lebo v ruke mala slepeckú paličku. Bola stredne vysoká, mala hnedé vlasy a modré oči ako nebo.

Laila tiež vyzerala trochu vykoľajene, ale bola rada, že autorku vidí. Vzala ju za ruku a odviedla ju sadnúť si. Paličku odložila ku dverám.

„Ahojte. Volám sa Ema." Predstavila sa a na perách sa jej usadil úsmev. „Ahoj. Som Laila. Teší ma." Podali si ruky. „Dozvedeli sme sa, že máš dnes narodeniny. Pripravili sme pre teba menšiu oslavu." Riekla Laila a dala našej autorke ohmatať tortu.

„Panebože. To ste naozaj nemuseli. Je nádherná." Z očí sa jej skotúľalo pár sĺz, keď jej došlo, že na vrchu torty je vymodelovaný drak a číslo 16. „Veľmi vám všetkým ďakujem." Povedala Ema.

Laila tortu položila na stôl a oslovila Lindinu dračicu: „Ravia, ideš na to." Červený jašter vyliezol na stôl a vychrlil plameň, ktorým ľahko zapálil sviečky. Ibaže nie len sviečky, ale aj záclony.

Trochu sme začali panikáriť, ale o tento problém sa rýchlo postarala Aquaris. Vypustila prúd vody a po ohni na záclonách nebolo ani stopy.

Linda sa začala na tejto situácii rehotať. Keď sa nám ju konečne podarilo upokojiť, Nathaly nakrájala tortu a každému dala do malých, belasých tanierikov.

Zef jemne zašvitorila a drgla mi do taniera, čo bol pre mňa signál, že sa s ňou mám okamžite rozdeliť. Usmiala som sa na ňu a na dlaň som vzala jahodu. Ponúkla som ju a ona ju bez váhania zjedla. Bola zlatá.

Keď dopapala, vďačne mi oblizla ruku a z mojich kolien preskočila k našej autorke, ktorá sedela hneď vedľa mňa.

„Ty si nádherná." Povedala dojato a začala ju hladkať. Zef spokojne zavrnela a bez váhania sa jej uložila v náručí. Keď sme dojedli, zablahoželali sme jej a odovzdali darček.

Luk sa jej veľmi páčil a zase jej spadlo zopár sĺz. Nás však mrzelo, že si kresby, ktoré sme jej tam urobili, nemohla pozrieť.

Chrisov dráčik však urobil zvláštnu vec. Luk podpálil a kresby ako keby do luku ohňom vyryl. Emka s úžasom prstom obkresľovala ich línie.

„Je to prekrásne. Strieľať z neho asi nebudem, lebo by som určite netrafila, ale bude to môj najcennejší talizman. Ďakujem."

Neskôr sme našej autorke mohli klásť otázky, ktoré nás zaujímajú. Keďže Linda je vždy priama, spýtala sa jej na jej slepotu. Najprv som si myslela, že sa urazí, alebo o tom nebude chcieť hovoriť, ale ona úplne otvorene riekla:

„No ja zrak nemám už od narodenia. Nevidím nič, len viem rozoznať svetlo a tmu." Ja som sa autorky spýtala, ako ju napadol príbeh, v ktorom sme. „Ak mám povedať pravdu, tak ani neviem. Už od malička mám rada drakov a predstavovala som si lepší svet. Tak som sa rozhodla, že by som chcela napísať aj knihu s takouto tematikou a som rada, že sa mi to podarilo zrealizovať." Poďakovali sme sa jej, že nám dala život a aj za našich drakov, ktorý si ju tiež zjavne obľúbili. Stále sa k nej tisli a milo švitorili. Ema z nich bola unesená. Dlho sme sa zhovárali. Večer však autorka povedala, že už musí ísť domov. „Ďakujem vám za nádherný narodeninový deň. Som šťastná, že vás mám. Zatiaľ sa s vami lúčim, ale dúfam, že sa ešte stretneme." Pri jej slovách mi z oka vypadla neposlušná slza. Aj ja som šťastná, že som mohla našu spisovateľku spoznať. Rozlúčili sme sa a Laila vytvorila portál do sveta ľudí. Emka nám ešte venovala úsmev, naposledy nám zamávala a stratila sa v hmle.

Ahojte. Prinášam vám narodeninový špeciál. Ako sa vám páčil? Snáť vám nevadí, že som povedala o sebe pravdu. Chcem byť k vám úprimná. Naozaj nevidím. No dúfam, že to nič nemení na tom, ako ma vnímate. Som veľmi rada, že sa pár ľuďom môj príbeh páči. Ďakujem vám. Aj vďaka vám je môj deň krajším. Poteší ma názor v komente a aj vote. Inak, trošku odveci otázočka: máte radi jahody?

Vaša Emka :) <3