Dračie puto

11. Kapitola - Skúška odvahy

  Keď sa riaditeľ uistil, že je v celej sále apsolútne ticho, prevravel: „Určite sa pýtate, čo vám chcem oznámiť. Nebojte sa, hneď sa to dozviete. Prešiel štvrťrok a rozhodli sme sa, že vás pošleme na misiu.

  Táto skúška bude spočívať v tom, že sa rozdelíte do dvoch družstiev a my rozmiestnime po okolí desať stúh. Pre každú skupinu päť. Vašou úlohou bude ich všetky pohľadať a priniesť. Budete mať indície, ktoré vám naznačia, kde sa nachádzajú. Prvú nápovedu vám dám ja. Ostatné indície budú zavesené na strome alebo položené pri ďalších stuhách.

  V prvej skupine bude Elie, Linda, Sofia, Harry, , Aria a Chris. V druhej Nathaly, Lisa, Eriniel, Dayra, Jacob a Leo. Samozrejme draky môžu ísť s vami"

  Riaditeľ nám ešte povedal, že vyrážame už zajtra. „Prvú skupinu bude sprevádzať pán Tior a druhú vaša triedna učiteľka." Dodal a pri spomenutí mena Tior, ukázal na muža stojaceho vedľa neho.

  Ukončil stretnutie a poslal nás do triedy. Mali sme kradšie vyučovanie, aby sme sa stihli prichystať a oddýchnuť si. Čaká nás veľký ďeň. Začiatok našej cesty.

  Zobudila som sa skoro ráno. Pomädzi tenučké závesy presvitali jemné slnečné lúče. Pri pohľade na ne som zažmurkala a unavene si pretrela oči. Linda ešte spala a Zefir tiež spokojne odfukovala na mojej postely. S úsmevom som ju sledovala. Bola naozaj nádherná, dokonca už aj trochu vyrástla.

  Ešte včera som si do batohu zbalila nejaké oblečenie, deku, baterku a veľkú fľašu vody. Dnes ráno som zbehla dolu po schodoch a namierila som si to rovno do jedálne. Pani kuchárka mi dala nejaké jedlo na cestu a popriala mi veľa šťastia.

  Keď som sa vrátila speť do izby, Linda akurát otvárala oči. Zívla a postavila sa z vyhriatej postele. „Čaká nás dobrodružstvo, Ari. Už sa neviem dočkať. Aj ty sa tešíš?" spýtala sa ma nadšene.

  Nechápala som, ako môže mať toľko energie, keď len pred okamihom vstala. „Áno, teším sa. No trochu sa aj bojím." Odpovedala som jej pravdivo. Ide so mnou našťastie aj Zef, tak hádam bude všetko v poriadku. Keď je moja dračica pri mne, cítim sa viac sebaisto.

  „O koľkej máme byť dole?" zaujímalo moju ryšavovlasú kamarátku. Ja som sa krátko zamyslela a odvetila: „O ôsmej." „Tak to by som si asi mala pohnúť." Zasmiala sa a do svojho kvetinkového vaku napchala posledné veci.

  V stanovený čas sme vyšli pred internát. Začali sa tu zhromažďovať všetci moji spolužiaci. Hildegarda nás odprevadila až pri školu, kde nás už čakal pán Tior, ktorý bude mať na starosť skupinu,

kde som.

  „Tak, decká, čaká vás prvá výprava. Budem vás na nej sprevádzať a dávať na vás pozor, aby sa vám nič nestalo. No aj vy sa musíte brániť, takže vám dávam na výber z viacerích zbraní. Každý si vezmite jednu. Nech sa páči." Čože? Ja mám bojovať so zbraňou? Zarazila som sa. Ešte som to nikdy nerobila.

  Každý si vybral zbraň. Zostávala som len ja a v ponuke boli ešte try nože. Keďže som nevedela bojovať, vybrala som si najmenšiu díku, ktorá tam bola.

  Keď som ju uchopila do rúk, mala som pocit, že som ju už niekedy videla. Ale to je nemožné. Ďalej som o tom nepremýšľala a pridala som sa do radu k ostatným.

  Pohľad Tiora:

Sledoval som ju. Bola mi tak podobná. Rovnaké črty tváre, rovnaké nebeské, modré oči. Niekde v hĺbke duše som cítil, že je to ona. Mohol som sa však aj mýliť.

  Stále som sa na ňu díval, no ona si ma vôbec nevšimla. Nevenovala mi žiadnu pozornosť. No možno je to tak aj najlepšie. Zaujato diskutovala s nejakým ryšavovlasým dievčaťom o téme, ktorá mi bola zatiaľ neznáma. Stáli opodiaľ a preto som nepočul, o čom sa zhovárali.

  Prikázal som všetkým prvákom, aby si vybrali zbraň. Aria vyzerala trochu nesmelo. Akoby sa bála. Možno ešte nikdy nedržala žiadnu zbraň.

  So strachom podišla k nožom a dotkla sa... díky, ktorú som kedysy vlastnil ja. Je drobná, priam najmenšia zo všetkých. Skríva sa v nej však najväčšia sila.

  Díka sa na moment rozžiarila a dala tak na javo, že si ju vybrala správna osoba. Hneď však zhasla a ona si to ani nestihla všimnúť. Chvíľu tam zostala zarazene stáť, no neskôr sa spamätala a zaradila sa mädzi ostatních študentov.

  Moja díka teraz patrí jej. Je to osud. Už som naisto vedel, že je to ona. Len ako jej to mám povedať? Ach, Ari. Miláčik, tak dlho som ťa hľadal.

Ďalšia kapitolka je tu. Čo na ňu hovoríte? Čo si myslíte, čo je Tior zač? Čo má spoločné s Ariou? Budem moc rada, ak sa vyjadríte v komentáry a poviete svoj názor na príbeh. Ďakujem aj za vote. Čaves :)