Dračie puto

1. Kapitola - Jazdkyňa

Ešte dlho som sa naň pozerala a premýšľala, aký tvor sa v ňom môže skrývať. To neobyčajné vajce ma fascinovalo a niečo ma k nemu ťahalo. Nadobudla som pocit, že ho tu nemôžem nechať. Pohladila som belasú škrupinku vajca a pocítila som jemnulinké brnenie v prstoch. Bolo to zvláštne.

Zaumienila som si, že ho vezmem so sebou. Dúfam, že ho mama nenájde, lebo zase by sa mi len vysmiala do tváre. Z vrecka som vybrala mobil a zistila, že je už veľa hodín. Na nebi jemne svietil mesiac a hviezdy a tiež mi dávali už jasne na javo, že by som sa mala ponáhľať domou.

Do rúk som teda opatrne zobrala vajíčko a vykročila som. Ešte naposledy som očami zablúdila k moru a odišla som z pláže. Onedlho som už bola v našom byte. Mama už spala takže vajce som pred ňou nemusela skrývať. Sadla som si na posteľ a v rukách som ho začala zohrievať.

Dni plynuli a môj život bol stále rovnaký, len s tým rozdielom, že každý večer som v dlaniach držala vajce a snažila som sa ho uchovávať v teple. Stále mi v hlave vŕtala otázka: čo sa asi z toho vajca môže vyliahnuť?

Keď som bola v škole, skrila som ho do ruksaku (nie do školského) a ešte som ho obmotala dekou. Zatiaľ mi naň nikto neprišiel. No jedného októbrového večera sa to všetko zmenilo.

Prechádzala som sa popri pláži a v rukách som držala vajce. Zpočiatku bola pláž prázdna, no onedlho som zahliadla mojich spolužiakov, ktorý ma v škole bijú a šikanujú. Nerada to priznávam, ale bála som sa ich.

Pridala som do kroku a vajíčko som rýchlo šupla do batohu. Vak som zazipsovala. Začala som bežať, snažila som sa, aby ma nezbadali. Žiaľ sa mi to nepodarilo. Uvideli ma. „Ale kam že si sa vybrala? Čo utekáš jak divá?" zareval Samo, šéf najhoršej bandy na škole. Jazva na jeho líci z neho nerobila žiadneho krásavca, skôr vzbudzovala ešte väčší strach.

Jeho pätolizači len prikyvovali. Ja som sa celá triasla a snažila som sa pred nimi ukryť aspoň vak, v ktorom bolo vajce. Aj to bolo bezúspešné. Všimli si ho.

„A čo to pred nami schovávaš? Ak sú to prachy, okamžite mi ich daj." Na jeho tváry sa zjavil zlovestný úškrn. „A keď nie, aj tak mi to daj." Ja som sa porozhliadla po okolí, no nebol tu nikto, kto by mi pomohol. „Nie." Prevravela som a hlas sa mi zachvel. „Tak si to zobereme sami."

Hneď, ako to Samo dopovedal ma zvalil na chodník. Jeho ďalší kamarát mi ruky priklincoval k zemi a začal ma kopať. Samo si zatiaľ vzal ruksak a s divnou grimasou ho odzipsoval.

„Určite vajce rozbyje" pomyslela som si, no nemala som čas na premýšľanie, pretože som stále dostávala kopance. Samo otvoril vak a deku zhodil na zem. Zarazene sa na to všetci dívali. „Do riti. Nič tam nie je!" zanadával.

Ja som svoj pohľad začudovane otočila k nim. Ako je to možné, že tam nič nevidia? Stále tam je to veľké vajce. Ja ho vidím, ale oni nie. Mädzi tým ma môj trízniteľ naposledy silno kopol do boku, čo mi na okamih vyrazilo dych.

Rozkašlala som sa a on ma konečne pustil. celá banda sa chystala na odchod. Samo na mňa ešte hodil deku, ktorú vyhodil z vaku. „Na, ber si to. Túto handru nepotrebujeme."

Venoval mi úškrn a jeho posledné slová predtým, ako sa mi stratil z dohľadu boli: „Ale neboj sa, nabudúce to bude bolieť ešte viac." So slzami na tváry som sa doplazila k ruksaku a skontrolovala, či je vajíčko v poriadku. Dôkladne som si ho prezrela a zdalo sa, že škrupinka je neporušená, čo sa o mne nedalo povedať ani zďaleka.

Bola som uplakaná a chalani mi uštedrili dosť rán, po ktorých mi určite zostanú pamiatky v podobe modrín. Z tváre mi tiekol drobný pramienok krvy a rifle som mala špinavé.

Ešte chvíľu som ležala na zemi a snažila sa chytiť dych. Keď som sa ako tak upokojila, opatrne som vstala zo zeme. Kolená sa mi podlomili ale našťastie som to nejako ustála a udržala som sa na nohách.

Rozhodla som sa, že sa potrebujem ukľudniť a tak som sa išla ešte prejsť. Slimačím tempom som sa motala po pláži. Ani neviem, koľko som tam bola, ale podľa tmy, ktorá sa okolo mňa rozliehala som usúdila, že je už noc.

Z batohu som vybrala modrý predmet a držala som ho v rukách. Zase mi pri tom brneli prsty a ja som bola z toho zmätená. V tom sa mi zahmlelo pred očami, tak som si sadla na väčší kameň. V rukách som stále zvierala vajíčko. V tom zafúkal vietor a pri mne sa z ničoho nič zjavilo mladé dievča.

Upierala na mňa orieškovohnedé oči plné porozumenia a niečoho magického, čomu som vôbec nechápala.

Len tak tam stála a usmievala sa na mňa. Jej extrémne dlhé, tmavé hnedé vlasy sa jej vlnili okolo tela. Boli rozpustené. Žena mala na sebe biele šaty so zvláštnymi vyšitými znakmi. Po hodnej chvíli sa odvážila prehovoriť:

„Ahoj Aria." Bola som v šoku. „Dobrý deň. Prosím, odkiaľ poznáte moje meno?" nesmelo som sa spýtala.

„Dlho sme ťa pozorovali. Si jedna z vyvolených. Aj keď nechápem, prečo si z tochto sveta." Jej slová ma ešte väčšmi vyviedli z miery. „Aká vyvolená? Aké iné svety?" Žena sa len usmiala.

„Toto je svet, kde žijú iba smrteľníci a nie je tu mágia ani iné bytosti. Ja som zo sveta ktorý sa volá Lunarion a sú tu rôzne magické bytosti. V tomto svete je najviac dračích jazdcov a ty, milá Aria si jedným z nich."

Ahojte. Tak čo hovoríte na túto kapitolu? Aria je podľa všetkého dračia jazdkyňa. Čo na to hovoríte? Poteší ma váš názor v komentáry a aj vote. :) Čaves