Dračie puto

18.Kapitola - Harryho žartíky

  „Dobré ránko." Milo ma pozdravil pán Tior hneď, ako som otvorila oči. Zodvihla som sa a až vtedy som si uvedomila, že som spala v jeho tesnej blízkosti. Ostatní sa na nás čudne pozerali. Musel to byť pre nich šok, keď nás uvideli v objatí.

  Na plameni sme si upiekli mäso a rozhodli sa, že budeme pokračovať v ceste. Ohnisko sme uhasili a vydali sa tam, kam nás viedla mapa.

  Potrebovali sme sa dostať ku vysokým kopcom, ktoré sa tíčili pred nami. Čaká nás už len kúsok chôdze po rovine a vystúpiť na vrcholok najväčšieho kopca.

  Do cieľa sme dorazili na poludnie. Cesta bola síce trochu namáhavá, ale neustále sme sa rozprávali, takže nám čas ušiel rýchlejšie. Len Chris bol zase tichý.

  Začali sme sa rozhliadať okolo seba a rozmýšľať, čo znamená indícia dračia hlava. Na tomto mieste neboli žiadny draci, okrem tých našich, takže neviem, ako bola nápoveda myslená.

  Dlho sme tam len tak bez pohnutia stáli, no na nič sme neprišli. Vykročili sme vpred, rozhodnutí, že to tu viac preskúmame. Možno nám počas cesty niečo napadne.

  Opatrne sme sa prechádzali. Až teraz som si uvedomila, ako sme vysoko. Pozrela som sa dolu a z kopca som uvidela nádhernú prírodu Lunarionu, ktorá sa rozprestierala pod nami.

  Pohľad mojich modrých očí som nasmerovala späť hore. V tom som uvidela niečo zaujímavé. Vyzeralo to ako veľká skala, no nie obyčajná.

  Keď som si ju lepšie obzrela, trochu mi pripomínala tvar dračej hlavy. Upozornila som na to mojich spolužiakov a oni mi dali za pravdu. Priblížili sme sa ku skale.

  Kľakli sme si pri ňu a zisťovali, či stuha náhodou nie je pri nej. Nikde sme ju však nenašli. Už sme sa chceli otočiť a ísť hľadať ďalej, no ja som na kameň len tak, zo zvedavosti zaklopala. Šokovane som odstúpila, keď sa v skale objavila diera, pripomínajúca dvere.

  Nahrnuli sme sa dnu. Ocitli sme sa v malej, tmavej jaskynke. Vpredu kráčal Chris s baterkou v ruke a úplne vzadu som bola ja a pán Tior. Teda vlastne otec, ale na to oslovenie si musím ešte zvyknúť.

  Opatrne sme stúpali tmavou chodbou. Pocit bezpečia nám dávalo iba jemné svetlo baterky. Vzduchom sa niesol chlad a okrem našich krokov bolo počuť len kvapkanie vody zo stropu jaskyne.

  V tom sa Chris otočil k nám a v rukách zvieral akýsi predmet. Nasmeroval na tú vec baterku a až vtedy som si s radosťou uvedomila, že sme našli ďalšiu stuhu.

  Chris si od pána Tiora vyslúžil pochvalu. Obrátili sme sa a spoločne sme vyšli z jaskyne. Na naše tváre dopadlo pár slnečných lúčov. Chris bez slova odovzdal otcovi stužku a ten ju dal mne.

  Harry sa ku mne priblížil zozadu a hodvábny kus látky mi vytrhol z rúk. „Vráť mi to." Povedala som a snažila som sa tváriť sebaisto. V skutočnosti som však premáhala smiech.

  „A prečo by som mal?" spýtal sa s úškrnom. Môj veliteľský tón hlasu na neho zjavne nezabral. Vystrela som dlane pred seba a začala som sa sústrediť. Onedlho som pomocou vzdušnej mágie vytvorila prúd vetra, ktorý som nasmerovala na Harryho. Vánok mu vzal stužku. Chvíľu som ju nechala levitovať vo vzduchu a po chvíli mi pristála v ruke.

  „Lebo ako ťa poznám, určite by si ju stratil." Hneď, ako som to dopovedala som pocítila spŕšku vody na svojom tele.

  „To máš za ten vzdušný výr." povedal Harry so smiechom a ja som sa celá premočená vliekla za ním. Od zimy mi drkotali zuby.

  „Ale teba nenapadlo, že sa môžem sama usušiť." Riekla som a vyrobila ďalší prúd vetra. Nasmerovala som ho na seba a za okamih nebolo po vode ani stopy.

  „Ale teba nenapadlo, že to budem robiť dovtedy, pokým ťa to neprestane baviť." Harry na mňa znovu zoslal prúd vody. Tvár som mala trochu červenú od hnevu, no aj som sa smiala. Šaty sa mi lepili na telo a triasla som sa od zimy. „Tottto je stttudené!" zvrieskla som.

  „Ja viem, ale si pekná, keď si mokrá." Poznamenal Harry a stále sa uškŕňal. Pozeral sa na mňa však nejako zvláštne.

  Vzdala som to. Nebudem plytvať svojou energiou, keď viem, že dlho suchá aj tak neostanem. Na lúke sme všetci zo seba zhodili ruksaky s vecami a znova rozložili oheň.

  Zakrútila som sa do deky a ľahla si na zem. Linda sa hneď spýtala pána Tiora, čo sa to ráno stalo. On všetkým povedal, že je môj otec. Nastalo hrobové ticho, no po chvíli ho Linda prerušila.

  „Aha." Zase sa odmlčala, akoby nad niečím rozmýšľala. Pohľadom prechádzala zo mňa na otca, a z neho zase na mňa. Milo sa na mňa usmiala. „Ale veď to je super!" riekla a poskočila. Jej ryšavé vlasy postrapatil jemný vánok.

  Reakcia mojich ostatných spolužiakov bola rovnako pozitívna. Na šťastie to zobrali všetci v pohode. Bola som šťastná. S úsmevom na perách, dračicami v náručí a priateľmi po boku som zaspala.

  Prešiel týždeň a mi sme sa akurát vrátili na internát. Našli sme všetky stužky. Okrem útoku agardov sa nám na našej ceste nič neprihodilo, čomu som sa veľmi potešila. Stuhy sme odovzdali pani vychovávateľke a pobrali sme sa do izieb.

  S buchnutím a radostným výkrikom: „Konečne doma!" som sa spokojne hodila na posteľ.

  „Zvládli sme to." Riekla som Zef a Asire, ktoré sa uložili pri mne. Pohladkala som ich a ruka, na ktorej som mala symbol dračieho puta s Asirou mi začala brnieť. Pocítila som bolesť.

Pokúsila som sa to rozdýchať a upokojiť sa. Zanedlho sa mi to podarilo a keď som pozrela na ruku, zistila som, že k mesiacu pribudla ďalšia štvrť. Puto s Asirou sa znova prehĺbilo.

Ahojteee. Je tu ďalšia kapitola. Ako sa vám páčila? Čo hovoríte na Harryho a jeho poznámky? :D Čo si myslíte, čo sa stane ďalej? Veľmi ma potešíte a podporíte, ak zanecháte názor na príbeh v komentáry alebo vote. Majte krásny deň. Čaves :)