Medzi Svetmi

40

„Ruby, musíš ísť strážiť hranice s ostatnými sprievodcami," povedala Eleri, keď vyšli z hotela.

„Nie. Nenechám ťa samu v tomto stave," protestoval králik a mával labkami.

„Ruby," Eleri sa k nej sklonila. „Ja sa o seba postarám."

Sprievodca krútil ušatou hlavou. „Mojou úlohou je byť ti nablízku."

„Ja viem, ale sme vo vojne. Sľubujem, že neurobím žiadnu hlúposť."

„To poznám. Keď si mi to naposledy sľúbila, bola si tri dni v kóme." Králik si zložil labky na hrudi.

Dievča si frustrovane prehrablo vlasy. „Potrebujem byť chvíľu sama. Niektoré veci... by sa mali odohrať bez svedkov." Ako napríklad nakopanie zadku jej otcovi a poriadna facka Rickovi. „Prosím, Ruby. Urob to pre mňa."

Králik nesúhlasne škrípal zubami. „Nepáči sa mi to, El. Máš desivú náladu."

„Mala som aj horšie," presviedčala ju. „Dopraj mi trochu súkromia."

Ruby varovne zúžila oči. „Urob jedinú hlúposť a najbližších desať rokov budem na tebe prilepená ako kliešť. Rozumela?"

Zasmiala sa. „Rozumela."

„Dávaj si pozor, Eleri." Ruby jej zamávala a zmizla.

Lovkyňa zaklonila hlavu. „Porazí ma!" Kto ju nájde prvý? Derick? Abdul? Alebo sa objaví Damianos? Smutne si pomyslela, že tá posledná možnosť sa jej páčila najviac. Má jeden deň. Jeden mizerný deň na vyriešenie problémov, ktoré riešenie nemajú.

Rozhodla sa pre obrátenú psychológiu a zamierila späť do školy. Vyučovanie sa už skončilo, ale určite ju tam nebudú hľadať. Na malú chvíľu si cestou zapla mobil a našla štyridsať neprijatých hovorov od mamy, Owena a Dericka. Hneď ho aj vypla, vybrala baterku a kartu. Bytosti ako Abdul sú schopné vystopovať signál. To nedovolí. Otecko sa na ňu pred sedemnástimi rokmi vykašľal, tak nech v tom pokračuje. Nepotrebovala ho doteraz a tak to aj zostane. Má predsa Owena. On sa o ňu staral, aj keď nie je jeho.

Vliezla do školy pootvoreným oknom na prvom poschodí, aby si ju nik nevšimol. Horné poschodia už boli prázdne a tmavé. Našla svoju skrinku, vzala si energetické tyčinky a nedopitú fľašu minerálky. V rýchlosti sa najedla. Keďže vonku sa stmievalo a fúkal čoraz studenší vietor, obliekla si pod kabát ďalší sveter.

Odrazu sa okolo nej zvlnil vzduch a jej aura pocítila niečiu prítomnosť. Zovrela dýku zo skrinky a otočila sa, pripravená na boj. Zaliala ju zlosť a nenávisť, keď pred sebou uvidela priesvitnú postavu, ktorú už raz videla. Jeden zo šéfov. Zavrčala.

Muž v starovekej róbe nadvihol obranne ruky. „Nechcem ti ublížiť. Vypočuj si ma."

Odfrkla si. „Prečo by som mala?"

„Lebo ti chcem pomôcť," povedal pokojne.

Vtom si spomenula, odkiaľ ho pozná. V Ženeve s ňou hovoril. Klin sa klinom vybíja, povedal. Teraz už chápala. Mal na mysli humanoidov. Len spojenectvo s nimi dokáže poraziť... jeho? „Prečo?" Sklopila zbraň, aj keď ju stále pevne zvierala.

Muž unavene vzdychol. „Stáročia som pozoroval, ako sa moji druhovia menia na neľudské príšery. Keď som sa k nim pridal, išlo mi len o večný život v realite, kde ma nikto nezosadí z vedúcej pozície. Ale potom som uvidel, ako si podmaňujú realitu, v ktorej kedysi vládla harmónia. Nechcem, aby to pokračovalo."

„Viete, že lovci vás aj tak zabijú?" vysvetľovala mu situáciu.

„Dúfam v to." Svojimi slovami ju prekvapil. „Je to poľutovaniahodná existencia, Eleri. Chcem konečne odísť. Damianos nás všetkých zlákal, ale bez neho sa rozpadneme. Musíš však nájsť naše hrobky a oslobodiť nás od tiel," prosil ju.