12

898 71 8
                                    


Nasledujúce ráno Eleri vtiahla Owena do svojej izby, kým mama ešte spala, a vyrozprávala mu vzniknutú situáciu. Už zistila, že Sara priletí okolo tretej. Dohodli sa, že ju spoločne pôjdu čakať. Ruby poslali na výzvedy do okolitých krajín a Owen odviezol Eleri do školy. Pršalo. Temnota zahaľovala celé mesto a prinášala zimu o niekoľko mesiacov skôr. Aj keď včera mala na sebe len šaty, dnes už bola v dlhých nohaviciach a hrubom roláku. Rozlúčila sa s nevlastným otcom a vbehla do školy. Vo vaku niesla Rickovu bundu. Stále neverila, že jej ju dal len aby ju ochránil pred dažďom.

Narazia naňho pri svojej skrinke. Tvár mal strnulú a unavenú. Oči mu nebezpečne horeli akousi hnevlivou emóciou. Oblečené mal tmavé nohavice a rovnako tmavé tričko. Ruky mu zahaľovali rovnaké rukavice ako v prvý deň.

Placho sa usmiala, pamätajúc na ranu okolo jeho oka. Liama nikde nevidela.

„Dobré ránko," pozdravila ho veselo. „Vyzeráš unavene. Dúfam, že si včera neprechladol."

„Nie som náchylný na choroby," zamrmlal otrávene. Vedela to. Jeho čakry boli perfektne zladené a čisté, cítila ich vďaka vlastnej aure, ktorú si dnes ráno obnovovala. 

„To som rada. Ďakujem za bundu." Podala mu ju. „Je vážne pohodlná."

Prikývol a bez slova si ju vzal. Hneď si ju aj obliekol. „Ja ďakujem za včerajšie rozptýlenie. Vážne som ho potreboval." Úprimne jej pozrel do očí a pokúsil sa o čosi veľmi blízke úsmevu.

„Kedykoľvek. Prečo si tak rýchlo odišiel?" zaujímala sa naivne ako nejaká hus. Musela však hrať svoju rolu.

Uhol pohľadom. „Na čosi som si spomenul. Meškal som... na nejakú vec."

A ja som vraj čitateľná, keď klamem. Zazubila sa. „Nevadí. Stihol si?"

„Vlastne nešlo o nič dôležité. Nechajme to tak. Ideme?" ukázal na dvere triedy. Mrkla naňho a vošli do miestnosti plnej študentov.



Fran stála pred Olivierovým kabinetom a už tretí raz klopala. Najprv si myslela, že svoj zošit z matematiky vážne stratila a až včera večer si spomenula, že si ho zabudla, keď s ním bola prvýkrát po škole. Neostávalo jej nič iné – mala v ňom všetky poznámky. Zúrivo sa vydala poprosiť Oliviera, aby jej ho vrátil, a pomaly jej dochádzalo, že v kabinete nebude. Obzrela sa po prázdnej chodbe. Nikde nikto. Zo srandy vyskúšala, či nie je otvorené a... aha! Bolo. Svedomie sa na krátku chvíľu pobilo so zlými úmyslami a tie s prevahou vyhrali.

Vkĺzla do tmavej miestnosti. Hmatala na stene, ale nie a nie nájsť vypínač. Zanadávala. Jej zošit bude určite na stole. Posvietila si mobilom, aby o nič nezakopla.

Stôl bol takmer prázdny, až na dve sady neopravených testov, zošit stále nezvestný. Otvorila zásuvku. Nejaké papiere, vzorové testy, učebné plány. Presunula sa k ďalšej a ustrnula. Takmer jej vypadol mobil.

V zásuvke boli naostrené nože a vedľa nich puzdrá. A automatická zbraň. Sakra, zbraň! Vyschlo jej v krku. Aby toho nebolo dosť, našla akúsi škatuľu, napoly otvorenú. Nazrela dnu a zamračila sa ešte viac. Kamene. Obyčajné šutre, trochu obrúsené. Niektoré mali aj tvary, ako pyramídy, trojuholníky, špirály a podobne.

Zošit – nezošit, ja padám! Zvrtla sa práve vo chvíli, keď začula kroky na chodbe. Zbledla ako stena. Nie, nie, prosím...

„... určite budú u mňa, nebojte sa, pán riaditeľ. Požičal som si ich, aby som sa oboznámil so študentmi," znel Olivierov napätý hlas. Konfrontovaná novou hrozbou a malým priestorom sa hodila na zem a poskladala sa pod stôl. Zadná doska siahala po zem a po stranách ju chránili dva rady zásuviek. Pritiahla si otočné kreslo a bola dokonale skrytá. Aspoň v to dúfala.

Medzi SvetmiWo Geschichten leben. Entdecke jetzt