37

749 73 7
                                    

Eleri sa pomaly upokojila a vážne pozrela na Abdula. „Je mi ľúto, že som o tebe pochybovala. Skutočne som si o humanoidoch myslela, že sú... skrátka som slepo verila šéfom," ospravedlnila sa úprimne.

Nehneval sa na ňu. Nemohol. Nie s tým, čo o nej vedel. Čo o sebe ani ona ešte nevie. Láskavo na ňu pozrel. „Chápem tvoje rozpoloženie, Eleri." Urobil krok vpred. "Smiem ťa objať?"

Uslzene prikývla a stratila sa v jeho náručí, akoby to bola jediná vec, ktorá ju drží pri živote. Abdul ju nenápadne pobozkal do vlasov a po líci mu stiekla jedna zradná slza.

Po niekoľkých minútach sa od seba odtiahli a Eleri unavene klesla na studený kameň pod ňou. „Hranice obsadzujú démoni. Zostáva nám pár dní, než zaútočia na Francúzsko. Čo urobíme?"

Kľakol si k nej. „Ja prehľadám miesta, kde sa Damianos zdržiaval. Ty sa upokojíš a pokúsiš sa rozpamätať, kam si v ten osudný deň mierila. Zvládneš to?"

Nemohla mu povedať nie. Každou spomienkou trpela, ale pre víťazstvo znesie trochu nepohodlia. „Áno," povedala odhodlane.

„Dobre." Vstal a podal jej ruku. Váhavo ju prijala a narovnala sa. Kolená sa jej triasli. „Choď domov. Vyzeráš, že potrebuješ spánok. Bez pobehovania hore-dole po svete."

„Ďakujem, Abdul," úprimne sa usmiala. „Za minulosť aj súčasnosť."

Odvrátil pohľad. „Choď už, dievča." Inak sa neudrží a povie jej pravdu. Hneď by ho znenávidela, to vedel s istotou. Eleri nemohol uprieť jednu vec, ktorú si priniesla z minulého života – chrbtovú kosť.



Nasledujúci deň bol ako nočná mora. Všetko ju bolelo. Celú noc sa budila zo zlých snov. Ráno si dala poriadne studenú sprchu, aby sa prebrala. Radšej sa vyhla Owenovi a mame. Odišla do školy práve vo chvíli, keď vstávali.

Mala dosť času, tak kráčala pomaly. Ruby sa neukázala. Určite by jej dala vedieť, keby démoni prekročili hranice. Ale čo potom? Nemá armádu lovcov. Má len humanoidov, Smrtku, Ricka a Fran. To nie sú najlepšie vyhliadky.

Niekoľko blokov od školy prudko zastala. Neďaleko nej stál Derick, pod očami tmavé kruhy, a sálal z neho hnev. Zahryzla si do pery. Vykročil k nej a ona zbledla. Nie, nemôže sa s ním stretnúť! Ešte nie. Obzrela sa a zmizla v prvej uličke, ktorú uvidela. Kráčala rýchlo a sústredila sa na svoje zmysly. Cítila aury ľudí okolo seba. A v diaľke spoznala Rickovu. Bola iná, pretože v sebe niesla hnev a zúfalstvo. Obe veci sa vzťahovali na ňu. Zahla do ďalšej uličky. Pritisla sa k tehlovej budove a prosila Univerzum, aby ju nespozoroval. V dlaniach zvierala popruhy svojho batohu. Vnímala ho. Šiel rýchlo, nespomalil. Už len kúsok. Uvidela ho. Na hlave mal kapucňu a jeho jazva pôsobila odstrašujúco. Skrčila sa ešte viac. Počkala, kým bol dostatočne ďaleko, a vybehla z uličky. Zamierila späť, prebehla niekoľko blokov a musela zastať. Nevládala viac bežať. Neuvedomila si, že zanedbala svoje zmysly a to sa jej stalo osudným. Na boku pocítila štuchnutie.

„Opováž sa utiecť a táto dýka poletí za tebou," varoval ju Rick. Aj on dychčal, ale rozhodne mal lepšiu výdrž než ona. Ustrnula. Nedotýkal sa jej, ale stačí jediný nepatrný pohyb a všetky spomienky... „Otoč sa a žiadne úskoky!"

Urobila, ako povedal. Pozrela mu do očí. Neboli to oči, ktoré poznala z minulého života. „Čo sa stalo, stalo sa, Derick," začala upokojujúco. „Ja som tá so spomienkami. Tak prečo môj stav ešte zhoršuješ?" obvinila ho vyčerpane.

„Pretože teraz viem, že som bol... že my sme boli..." nedokázal dokončiť. Nespomínal si, ale akoby mu bolo ľúto Eleri.

„Áno - boli, to je to správne slovo. Teraz sme iní ľudia, máme iné životy. A ja to chápem."

Medzi SvetmiWhere stories live. Discover now