Medzi Svetmi

37

„Tak to budeš jediná. Prečo si ty spomínaš a ja nie? Bojovali sme proti Damianovi spolu. A vyzerá to, že len ty máš to privilégium v boji pokračovať."

Zahryzla si do pery. Povie mu pravdu? Asi bude musieť. „Len ja som sa dohodla s Univerzom. Ty si v dohode nefiguroval, nemal si tu ani byť." Smrkla. "Nedokázala som sa od žiaľu posunúť ďalej. Povedali mi, že sa vrátim... ale bez teba."

Naklonil hlavu. „A predsa som tu," skonštatoval očividné.

„Si tu, lebo to tak zariadila Nádej!" vyprskla. „Chceš pravdu? Tak počúvaj! Nádej sa priživila na mojich túžbach a vrátila ťa ku mne. Preto si tu. Preto si nespomínaš. Je to len chorá hra vyšších bytostí, ktoré z nás majú figúrky na šachovnici! Nič pre ne neznamenáme!"

Sklopil dýku. Konečne rozumné odpovede. Pristúpil k nej bližšie. „Ale teba tie spomienky ničia. Vidím to."

Odfrkla si a nenápadne ustúpila. „Musela som si spomenúť na vlastnú smrť. Na utrpenie. Hlad. Týranie. To nie je prechádzka ružovým sadom."

Oči mu zjemneli. „Mrzí ma to."

„Čo?"

„Že som ťa vtedy neochránil. Že som dovolil aby nás zabili."

Uprela pohľad na svoje topánky. „Derick, nie je a nebola to tvoja vina. Nechali sme sa oklamať. Nemysli na to. Nemusíš. Teš sa, že nemusíš." Otočila sa, že odíde, ale chytil ju za rameno. Našťastie bola oblečená a kože sa nedotkol. Aj tak sa mu hneď vytrhla.

„Mám sa tešiť z toho, ako trpíš? Ako tápaš?" Pritiahol ju k sebe. "Chcem si spomenúť. Musím!"

„Prečo?" opýtala sa skleslo. „Rick, my už nie sme nimi. Vieš, na čo všetko by si si spomenul? Bol by si ovplyvnený vtedajšími názormi a citmi. Vtedy sme možno k sebe patrili, ale dnes..." pokrútila hlavou, „dnes sme iní. Máme svoje vlastné životy. Životy, ktoré majú iný smer."

Nenechal sa presvedčiť. Pritiahol ju až k tvári, aj keď sa všemožne snažila od neho odtiahnuť. „Ty vo mne budeš naveky vidieť jeho," vyhlásil. „Mýlim sa snáď?"

Do očí sa jej nahrnuli slzy. „Nechaj ma, prosím." Viac bolesti neznesie. Je tak blízko pri niekom, kto necíti ani len zlomok toho, čo ona.

Zatriasol ňou. „Sme v tom spolu, Eleri! Ty a ja. Ešte si to nepochopila? Tisícky rokov, stovky štátov a my sme sa stretli! Tu a teraz!"

„Nie je žiadne ty a ja! Prečo to nechápeš? Ja ťa nechcem obmedzovať, preto ťa nenútim spomínať. Nemôžem to urobiť. Nenarodil si sa, aby si žil život niekoho iného!" presviedčala ho so zúfalým plačom. Nemôže ho odsúdiť na kruté spomienky a schizofréniu! Taká sebecká nie je.

Konečne pochopil, prečo ho chcela od minulosti držať čo najďalej. Chránila ho. Chcela, aby žil podľa seba, nie podľa muža spred storočí. Aj keď by to znamenalo, že bude navždy oplakávať stratenú lásku. Odstúpil od nej. „Eleri, zabije ťa to," zašepkal vážne. Lámalo mu to srdce. Jeho srdce, nie to mŕtve spred tisícročí. To predsa musí niečo znamenať!

„Myslíš, že to neviem?!" vykríkla. „Celé dni sa pokúšam zistiť, kde je tá prekliata hrobka a jediné, čo vidím je... sme my! Rick, ak tento boj prehrám, zase sa inkarnujem a bude to dvakrát náročnejšie. A potom zase a zase a zase! Ja. Musím. Vyhrať." Zotrela si slzy.

„Tak mi dovoľ ti pomôcť. Nám."

Odvrátila sa od neho. Teraz si už je istá, že humanoidi sú na ich strane. Ale stratila lovcov. „Fran už vie, čo si jej urobil," povedala mu bez kúska citu, aby zmenila tému. „Mal by si sa s ňou porozprávať, než ti niečo zlomí. A tá Smrtka, aj tú mám. Je to Oliviero. Daj si do poriadku vlastný život. Nepokúšaj sa nájsť ten, ktorý už skončil." Neobzrela sa a odišla. Kráčala náhlivo a vydýchla si, keď zistila, že ju neprenasleduje.

Do školy prišla krátko pred zvonením. Fran ju už čakala, jej aura žiarila ako slniečko. „Konečne! bála som sa o teba!" vydýchla si. „Ako to ide?"

Mykla plecami. „Horšie a horšie." Skľúčene sa posadila do lavice a dlane sa jej triasli.

„Schizofrénia?" Fran jej z batohu vybalila zošit a pero.

„Okrem iného. Lovci to vzdali, moja mama je nesmrteľná, humanoidi sú skutočne na našej strane a Rick má nutkavú potrebu dotýkať sa ma, aj keď by nemal. Och, a na hraniciach sa zoskupujú démoni. Čo máš nové ty?" zhrnula udalosti posledných hodín Eleri.

Fran klesla sánka. Eleri si nemohla nevšimnúť, že má zase napuchnuté pery. „To je priveľa informácií na pol minúty. Čo sa včera odohralo?"

Eleri zaklonila hlavu a chvíľu predýchavala svoje trápenie. „Povedala som lovcom pravdu a neuniesli ju. Ruby hlási pohyb na hraniciach. Môj otec bol cestovateľ a mama teraz nestarne, lebo si vždy nahovárala, že je mladá. Čo som to ešte spomínala?"

„Humanoidi, El, humanoidi!" Fran sa striasla zvedavosťou. Nanešťastie práve zazvonilo, vošiel učiteľ a na ďalší rozhovor nebol priestor.

Po hodine sa museli ponáhľať cez celú budovu a opäť sa nestihli pozhovárať. Keď opäť zazvonilo na prestávku, Fran ju surovo odtiahla na dvor, aby konečne dopovedala, čo sa stalo. Eleri nechcela klamať, tak jej dopodrobna vyrozprávala, ako sa stretla s Abdulom, čo jej povedal a na čo si sama spomenula.

„Oni sú vážne na našej strane?" neverila jej. „Ako je to možné?"

Mykla plecami. „Nikdy sme sa ich nepýtali, či majú radi našich šéfov. Tí len chceli, aby sme bojovali, tak sme bojovali."

„Boli sme takú hlúpi... čo teraz? Bez lovcov sme stratení," zúfala si lovkyňa.

„Ja neviem." Eleri sa oprela o chladný múr. „Keby som len vedela, kde je tá sprostá hrobka... Ak to nezistím skôr, než sem démoni vpadnú, je koniec."

„Ako mohli lovci len tak vycúvať?! Práve keď ich najviac potrebujeme!" zúrila Fran a zatínala päste.

„Nemaj im to za zlé. Keby som nemala dohodu s Univerzom, už dávno som niekde na Kanárskych ostrovoch s iným menom," bránila ich Eleri. "Celý ich svet sa zrútil, vrátane hodnôt, ktoré do nich vtĺkali naši takzvaní šéfovia. Sami nevedia, čo je správne a čo nie."

„To im nedáva právo vykašľať sa na spojenca! Na náš svet! Na zodpovednosť!"

Vzdychla. „Nemôžeme od nich očakávať, že len tak prijmú fakt, že odrazu sú nepriatelia spojencami a ich vodkyňa prichádza o zdravý rozum."

Sara ťahala protestujúceho Josepha chodbami hotela a vôbec jej nevadilo, že mu zrejme vytrhla poriadny chumáč vlasov. Chlapec stonal, ale nasledoval ju. Otvorila dvere do prenajatej miestnosti a postrčila ho dnu. Tam už čakali zvyšní lovci a niektorí si šúchali boľavé miesta. Sara nebola práve nežná, keď ich sem vliekla.

Keď bol aj posledný lovec vnútri, zavrela dvere a postavila sa im čelom. Prepaľovali ju nenávistnými pohľadmi, ale rýchlo ich spražila jej vlastným. „Vy ste úplne zošaleli!" povedala a divoko gestikulovala rukami. „Eleri vám verila natoľko, že prezradila všetko, čo sa stalo! To dievča je na pokraji schizofrénie, nemá nikoho a stále bojuje! Čo vám to napadlo, otočiť sa k nej chrbtom?! Len pre to, že vám povedala trochu nepríjemnú pravdu?!"

Nepovedali nič, len klopili pohľady. „Toto že je elita lovcov? Banda detí, ktorá ustúpi pri prvom vážnom probléme? No tak sa nám sem priplietli humanoidi a egregora. No a čo? Eleri pre mňa riskovala život a ani ma nepoznala. Pre vás všetkých. Vážne ju chcete nechať ísť do vojny samu? Pretože ona to urobí a to všetci vieme." Nadýchla sa. „Láskavo mi pozrite do očí!" zvrieskla autoritatívne.

Lovci pomaly zdvihli pohľady. Mali v nich vinu, ale aj poriadnu dávku strachu.

„Necháte ju umrieť, len aby sa znovu a znovu inkarnovala, aby bojovala za celé ľudstvo? Pretože toto je aj náš svet. Zabudli ste? Chcete, aby bol kvôli nám plný démonov a utrpenia? Presne to sa stane, ak teraz zdupkáme. Neviem ako vy, ale ja budem stáť pri Eleri, tak ako ona stála pri nás!" Zvrtla sa, tresla dverami a nechala ich stáť v tichej miestnosti.