Medzi Svetmi

18

Keď hodina skončila, mala v pláne čo najskôr vypadnúť. Ruky sa jej však tak triasli, že všetky veci jej popadali na podlahu a než ich pozbierala, už boli všetci preč. Narovnala sa a Oliviera našla opretého o jej lavicu. Zaspätkovala.

„Veľmi som ťa včera vydesil?" opýtal sa súcitne a nepokúšal sa k nej priblížiť.

„N-nie. Musím ísť." Zvrtla sa.

„Prosím, nechoď," šepol prosebne, čo ju prinútilo otočiť sa späť. Pôsobil tak osamelo... „Nechcem, aby si sa ma bála."

Preglgla. „Vieš... to nie je také ľahké. Si... no, si..." vzdychla. „Kde máš kosu a zoznam?" vyhŕklo z nej.

Vyprskol do smiechu. „Nemám kosu, plášť, zoznam a ani nevyzerám ako kostra, prisahám."

„Tak ako vyzeráš? Povedal si mi, že toto nie je tvoje telo."

„Nie je. Je to len vytvorená ilúzia podľa mojej dávnej podoby. Žijem na inej úrovni a tým som aj na vyššej frekvencii, neviditeľnej pre ľudí. Telo mám ako... skafander. V skutočnosti som duch, Frannie."

Ustúpila ešte o jeden krok.

Oliviero posmutnel. Po takom dlhom čase sa vrátil medzi ľudí a hneď prvého, na ktorom mu záležalo, odplašil. Pocítil zvláštnu prázdnotu. Ľudské emócie sa začali prebúdzať k životu.

„Cítiš to, čo my ľudia?" opýtala sa zvedavo. „Alebo si len niečo neurčité?"

Kyslo sa usmial. „Vo svete ľudí som nútený byť na vašej frekvencii, takže áno, pomaly podlieham emóciám a zmyslovým vnemom."

Opatrne urobila krok smerom k nemu. Nevedela, čo ju k tomu núti. Odhadovala to na poškodenie mozgu následkom úderu v spánku, pretože inak si svoje činy vysvetliť nevedela. „Si tu sám?"

Prikývol.

„Úplne?"

„Ostatní ako ja sú tam, kam patria. Prišiel som len prednedávnom, jediný kontakt s ľuďmi mám tu v škole, alebo keď idem do mesta."

Pristúpila ešte bližšie. „Odprisahaj mi, že mi moju dušu nikdy nevezmeš."

Jeho zelené oči sa blysli strachom. „Nikdy by som ti ju nevzal, Frannie. Sme len sprievodcami na druhú stranu, životy neberieme."

Verila mu. Napriek tomu ju desil. Nie každý deň stretnete Smrtku, ktorá sa s vami chce len spriateliť. „Ak ti budem veriť, oľutujem to?" opýtala sa priamo, dúfajúc v jeho čestnosť.

Pokrútil hlavou. „Som na tvojej strane."

Fran sa po dlhom čase uvoľnila. „V poriadku. Len ešte jedna maličkosť." Z vrecka vytiahla akýsi lesknúci sa predmet. Oliviero z neho cítil energiu. Otvorila dlaň a priblížila ju k nemu.

Sykol a uskočil, akoby ho popálila. „Fuj, daj to preč!" Egyptský symbol života, kríž Ankh, bol preňho ako žeravý kutáč. On je smrť, život patrí iným. A symbol života je jeho nepriateľom.

„Ubližuje ti?" zaujímalo Fran, keď ho odložila.

„Akoby si mi pod nos strčila oheň. Odkiaľ máš tú vec?"

Mykla plecami. „Dlhý príbeh. Mám niekoľko ďalších podobných symbolov. Dobre vedieť, že na teba niečo spôsobí."

Znechutene si odfrkol. „Ako som povedal, duše neberiem a tvoja ochrana tou vecou je bezpredmetná."

V podstate mal pravdu. Ankh má na sebe po celý čas v inej forme a ani jediný raz naň Oliviero nezareagoval. Zdá sa, že smrti sa vyhnúť nedá ničím...

To ale znamená, že je vážne na fyzickej úrovni. Viac-menej. „Istota je istota. Nuž, Oliviero," zložila si ruky na hrudi. „Čaká nás dlhý rozhovor. Ospravedlníš ma z ďalších hodín?"

Oliviero sa veselo zaškeril.

Derick vychádzal zo školy, keď uvidel čakajúcu Ruby. Králik stál na chodníku a upieral naňho zvedavý pohľad. Liam ju zbadal tiež.

„Kde je Eleri?" vyhŕklo z Ricka skôr, než sa stihol zaraziť. Nerád si to priznával, ale trápilo ho, že bola zranená až tak, že neprišla do školy. Vyčítal si, že ju tak doriadil.

„Zotavuje sa," odpovedala Ruby sucho. „Chcela by sa s tebou stretnúť."

„Kedy? Kde?"

Ruby vyskočila na múrik. „Dnes o piatej v kaviarni, kde ste už raz boli. Bez zbraní a sprievodcov." Prižmúrila oči na Liama.

„Prečo?" podozrievavo nadvihol obočie.

„Eleri sa chce porozprávať na neutrálnej pôde bez ovplyvňujúcich faktorov," vysvetlila mu Ruby. „Berieš?"

„O piatej tam budem," súhlasil. Zúfalo sa potreboval so záhadnou lovkyňou pozhovárať. V astrále sa mu neustále vyhýbala. Ruby mu kývla svojou zajačou labkou a odmiestnila sa.

„Čo ak je to pasca?" Napadlo Liamovi. „Nebudeš mať ako privolať posily."

„Eleri je zranená a budeme na verejnosti. Čo sa môže stať?" oponoval mu Rick.

„Nikdy nevieš. To dievča je samé prekvapenie."

Rick súhlasil. „Je. Ale mám pocit, že je aj mocná, vynaliezavá a ja ju rozhodne nechcem mať proti sebe."

Vrátili sa do prázdneho domu, v ktorom mal Rick prakticky vlastné krídlo, keďže otec nemal snahu sa s ním zblížiť. Avšak dnes vo svojej izbe našiel neželaného návštevníka, výnimočne viditeľného vo fyzickom svete.

Abdul sedel v pohodlnom kresle a mal podobu vyššieho človeka s typickými európskymi črtami.

„A teba sem aký vietor zavial?" privítal ho Rick.

Humanoid sa usmial a podal mu MP3 prehrávač. „Je vybitý." Aby sa zviditeľnil aspoň na krátky čas, vysal energiu z baterky a tým dosiahol až na svet, v ktorom žijú ľudia. Podobu menil častejšie ako Rick ponožky. Ani on nevedel, ako jeho nebezpečný spojenec v skutočnosti vyzerá.

„Nemal si byť niekde... ja neviem, v Tramtárii?"

„V Tibete a vrátil som sa pred pár hodinami. Ďakujem za privítanie."

„Prestaň mi vybíjať stroje. Nestačí, že démoni obsadzujú Európu?" Hodil sa na posteľ a trel si spánky.

„Upokoj sa, som tu len na pár minút. Prečo si taký otrávený?"

„Okrem toho, že som zbil dievča až tak, že nemôže prísť do školy a dnes sa s ňou mám stretnúť?"

Abdul nadvihol obočie. „Pobil si sa s lovkyňou?"

„Viac-menej. Zistil som, že je to moja spolužiačka Eleri. Keď som ju videl takú doriadenú..." prikryl si dlaňami oči. Keby mohol vrátiť čas...

„Derick, čo si jej urobil?" Humanoid vyskočil na nohy, v tvári neobvyklá emócia – strach.

„Neviem, neviem to!" Vzdychol. „Krívala, mala poranené čelo, ruku..." Posadil sa a zistil, že Abdul je vážne nahnevaný. No, nie tak celkom. Bol zúrivý. Cítil jeho hnev cez svoju auru.

„Abdul? Čo je s tebou?"

Bytosť ovládla svoj hnev. „Zbil si dievča," vytkol mu. „Nemal si to robiť."

„Preskočilo ti? Odkedy ťa trápia takéto morálne zásady? Nepriateľov bijem, to je normálne. Eleri ma obvinila zo spolupráce s démonmi."

„A chceš mi nahovoriť, že nemala pravdu?"

Rick mlčal a Liam sa radšej vyparil. Ticho v izbe narúšal len tikot starožitných hodín v rohu. Humanoid nervózne pozrel z okna. Nadýchol sa ťažkého vzduchu, ktorý dlho necítil, a otriasol sa. „Rick, musím sa ti s niečím priznať," začal potichu. A rovnako potichu začal rozprávať príbeh, na konci ktorého mal Derick vlasy dupkom.

„Čo?!" okríkol ho. „Čo?! Abdul, vôbec nie si vtipný, jasné?"

„Hovorím ti čistú pravdu, Derick." Abdul sa otočil od okna a po prvý raz ukázal svoju skutočnú tvár.