Medzi Svetmi

17

Diabolsky sa zaškeril, odložil nájdenú učebnicu a pristúpil k nej. Vzal do ruky farebný prívesok jej náhrdelníka a prezrel si ho. „Skutočne? Tak sa pozrime – nosíš náhrdelník od otca, ktorého nenávidíš." Pustil ho. Odhrnul jej ofinu z čela a odhalil bielu jazvu. „Skrývaš svoju minulosť." Rýchlo, skôr, než stihla zareagovať, ju jednou rukou objal okolo pása a pritiahol k sebe. Zvýskla prekvapením. Oliviero ju pobozkal na koreň nosa, medzi obočím. Ľahký dotyk ju rozochvel, no on tak chvíľu zotrval. „Hľadáš stratené, aj keď si nikdy nič nestratila," zašepkal. Teplou dlaňou jej prešiel po chrbte, zastavil sa medzi lopatkami. Zasyčala. „A radšej očakávaš, že ti niekto zabodne nôž do chrbta, než aby ti ho kryl."

Fran zrýchlene dýchala, pod jeho dotykom sa prehla ako luk. „Je až podivné, ako dobre ma poznáš."

Úsmev mu neschádzal z tváre. „Keby si chcela, aj ty do minúty vieš kto som, čo som, a prečo som tu."

Zaliala ju chladná zúrivosť a vytrhla sa mu. „Keby som chcela, už krvácaš."

Zasmial sa. „Ver mi, také ľahké to nie je."

„Naozaj? Mám si to overiť?"

Pohladil ju po líci, v očiach neurčitá emócia. „Sila tvojho ducha je neuveriteľná. Obdivujem ťa."

Pokrútila hlavou. „Mýliš sa. Môj duch je slabý." Pozrela na hodinky. „Sakra, meškám na fyziku!"

Oliviero ju chytil za lakeť skôr, než vybehla z triedy. „Veľmi túžiš zúčastniť sa na hodine?"

„Nie, ale nechcem byť po škole. Zase."

„Ja to s tvojím profesorom vybavím. Fyzika aj tak len utláča našu fantáziu."

Zamrkala. „Vážne? Len tak ma vytiahneš z hodiny?"

„Ak súhlasíš..." Vzal si veci a vyšiel z triedy. „Nenútim ťa."

Ohromená Fran ho ako poslušný psík nasledovala do kabinetu. Tam sa hodila do pohodlného kresla a čakala, čo si na ňu Oliviero vymyslí. Nenápadne pri tom sliedila po miestnosti a hľadala čokoľvek, čo by naznačilo dôvod jeho prítomnosti na škole. Nervózne sa pohrávala s náhrdelníkom od otca – jediným darčekom, ktorý od neho kedy dostala. Ani nevedela, prečo ho nosí, keď ho nenávidí.

Oliviero sa posadil za stôl a na chvíľu za zahľadel do diaľky. Potom napísal pár riadkov do poznámkového bloku a odložil ho nabok. Usmial sa na Fran. „Ako sa má tvoja kamarátka? Počul som, že bola slušne doriadená."

„Odkiaľ vieš o Eleriných zraneniach?" spozornela.

„Viem, čo sa stalo na hodine. Navyše som ju videl krívať a stonať bolesťou. Je v poriadku?"

Fran sa pomrvila. „Je. Spadla zo schodov. V pondelok sa vráti."

„Ako som zistil, často vynecháva školu. Je to pravda?"

„Často je v nemocnici," opravila ho Fran. „Operácie alebo zlomeniny."

„Z čoho ich má? Nepripadá mi ako dievča, ktoré sa s každým pobije."

„Nenechaj sa oklamať," zasmiala sa Fran. „Obvykle chodí ozbrojená a ovláda bojové umenie."

„Zaujímavé," zamrmlal. „Také niečo by som skôr tipoval na teba."

Dievča sebou trhlo. „Prečo?"

Usmial sa na ňu. Zelené oči vzbĺkli veselým ohňom. „Hra na niekoho, kým nie si, ti nejde."

Zagúľala očami. „Táto hra na mačku a myš ma nebaví. Čo si zač? Vieš niečo o mne, alebo triafaš naslepo?"

Neodpovedal. Opäť si čosi poznačil a zo zásuvky vybral haldu neopravených testov. „Nechceš mi pomôcť?"