Piesne obdarených: Krv a ľad

30. Ľad

Adanar s Firrou stáli pred starou opustenom budovou. Jej vzhľad v nich budil zimomriavky strachu. Omietka bola opadaná, fialové škridle na streche utvárali na mnohých miestach tmavé diery a okná boli zaterasené starými latami. Dom jednoducho chátral.

Ľudský bojovník toto miesto nenavštívil odkedy sa jeho rodina rozpadla v prach. Ten následne odvial vietor času a i dnes niekedy videl tie drobné čiastočky, ako vôkol neho poletujú sťa nočné mory. Nikdy sa od tohto prekliateho miesta neodpútal. Snažil sa o to, no spomienky mu vždy pripomenuli, že zabudnúť sa len tak ľahko nedá.

Zmocňoval sa ho strach. Strach z toho, čo sa v dome ukrýva. Aká pravda naňho čaká. Basset niečo vedel. Niečo, čo mu nestihol povedať.

Stislo mu hrdlo a do očí sa nahrnuli slzy. Nebol silný. Bol slabý ako dieťa. Nedokázal ho zachrániť. Znenávidel sa v očiach jeho dcéry. Stratil i poslednú rodinu, ktorá mu zostala. Bol prekliaty krutosťou tejto Temnej doby.

,,Adanar, si v poriadku?" ozvala sa starostlivo Firra. Odmietal sa na ňu pozrieť. Bál sa, že uvidí tú náhlu zmenu v jeho osobnosti. Pochyboval, že by sa dokázal niekedy smiať. Mal pocit, že tá veselá stránka v ňom umierala.

Prečistil si hrdlo a keď si bol istý, že hlas ho nezradí, prehovoril, no odpovedi na otázku sa vyhol: ,,Vstúpime dnu cez tamto okno. Tie laty vyzerajú slabo a nestabilne. Bude to hračka."

Ako dopovedal, tak aj urobil. Pristúpil k ľavému oknu, hneď vedľa zabarikádovaných dverí. Nečakal, kým k nemu Firra pristúpi. Dlaňami prešiel po drsnom hnilom povrchu dosiek, ktoré mali chrániť vnútro pred zlodejmi. Evidentne sa však tomuto miestu stránili rovnako, ako on sám.

Chvíľu ich študoval, ignorujúc ustaraný výraz vo Firrinej tvári. I zatlačil. Ozvalo sa slabé zastonanie dreva, no laty nepovolili. Zamračil sa a kúsok odstúpil.

,,Nie je tu iný vch-" nedopovedala, pretože Adanar lakťom silno vrazil do prostriedku drevených dosiek a tie s hlučným praskotom povolili, čím utvorili zubatý provizórny vchod.

Inokedy by sa provokatívne uškrnul a do hrôzou naháňajúcemu interiéru by ju s ochotou pustil ako prvú. Lenže práve teraz nechcel nič riskovať a v prípade hrozby bol ochotný obetovať sa. Predsa len, Firra mala ešte rodinu, no Adanar už nemal čo stratiť. Alebo, žeby sa mýlil?

Nesmelo pretiahol svoje robustné telo skrz vzniknutý otvor. Čiastočky prachu sa krútili v šere. Navzdory tomu, že východ slnka zalial ulice svetlom, tma v útrobách budovy ešte väčšmi prevládala.

Kúsok odstúpil a potichu sa zdráhal pripustiť si, že tie chodby a steny pridobre pozná. Pomohol dievčine preliezť a keď pevne stála nohami na vratkej, vŕzgajúcej podlahe, pričom sa zvedavo obzerala vôkol seba, zachrípnutým hrdelným hlasom sa spýtal: ,,Kde začneme?"

Firra naň upriamila svoje rôznofarebné oči. Pod ich pohľadom by sa najradšej stratil. Mal pocit, že mu vidí do duše. Akoby jej darom nebola ilúzia, ale príliš silná empatia. V tejto chvíli nepotreboval súcit ani ľútosť. Odtrhol zrak a radšej ho upriamil na mĺkve steny poznačené časom a plesňami.

,,Prejdeme najprv prízemie," navrhla. Hnedovlasý muž prikývol.

Naprázdno prehltol. Odrazu mal pocit, že ho to ticho a dusivé spomienky na detstvo zabijú. V myšlienkach však počul, ako sa útrobami domu niesol detský smiech. Jeho smiech.

Z pošvy vylovil jednoduchú dýku a podal ju obdarenej dievčine. Nevedel síce prečo, keďže dom vyzeral byť prázdny a dlhé roky neobývaný, no domnieval sa, že by jej jeho vlastné spomienky mohli nejako ublížiť. Toto gesto preukázal, aby malo jeho srdce ako-taký pokoj.