17. Losí kožuch

375 69 23
                                    

Keď Adanar so Zenom hľadali Firru, plížili sa ulicami, ktoré sa začínali prebúdzať. Uličky sa plnili chudobou a ľudia, žijúci v tejto štvrti, otvárali okenice vstriec vychádzajúcemu slnku, ktoré svojimi lúčmi pohládzalo snehom zasypanú zem.

Adanar po celý čas neskryl meč do pošvy. Neustále skákal pohľadom po rôznych žobrákoch, ktorí so špinavými a vetrom ošľahanými tvárami, premeriavali si plížiacu sa dvojicu bojovníkov. V tejto časti mesta nebolo nezvyklé vidieť mužov ozbrojených. Predsa len, toto bolo drobné kráľovstvo lupičov a nájomných vrahov. Nik sa nestaral o to, či má niekto vytasenú zbraň, alebo mu bezpečne odpočíva v koženom puzdre. Zaujal ich najmä výraz v ich tvárach. Zeno sa tváril nervózne, akoby sa bál toho, čo bude nasledovať. Ibaže, ak by ste sa mu lepšie pozreli do jeho ametystovo-rubínových očí, uvideli by ste odhodlanie a vnútornú silu. To sa však o ľudskom Adanarovi nedalo povedať. Tomu sa v peknej tvári zračilo sústredenie a čiastočný hnev s obavami. Nik sa im neplietol pod nohy a každý, kto len mohol, uhol im z cesty.

,,Hej ty!" Skríkol Adanar, keď na rohu ulice uvidel chlapca v tínedžerskom veku, ako sa poneviera rannými ulicami, iba v hnedej otrhanej veste a útle nohy mal ledabolo zakryté tmavými nohavicami, čo na koncoch, tesne nad sporo odetými chodidlami, boli biele od snehu. Chlapec okamžite zdvihol hlavu a do jednofarebných modrozelených očí mu spadlo zopár mastných prameňov havraních vlasov. Akoby sa potreboval uistiť, že mohutný bojovník volal jeho maličkosť, obzrel sa po blízkom okolí a následne ukázal prstom na svoju hruď. Adanar prevrátil očami a pritakal na jeho nezodpovedanú otázku príkazom, aby prišiel k nim. Chlapec sa chvíľu nepríjemne ošíval a potom nesmelo vykročil ich smerom.

,,Kde máš kabát? To ti nie je zima?" Spýtal sa starostlivo Zeno. Adanar jeho priam otcovský cit ignoroval a tvrdo sa pozrel do chlapcových očí. Predsa len bol o desiatky rokov starší.

,,Je, pane, ale to dievča ho potrebovalo viac, ako ja." Odvetil hlasom, ktorý vravel, že sa mu čoskoro zmení a chlapec dospeje na muža. Pri zmienke o dievčati oba spozorneli, avšak vedenia sa chopil Adanar, nedbajúc ohľad na to, že Zeno je jeho nadriadený.

,,Počúvaj, nebolo to dievča náhodou Obdarené?" Chlapec naklonil hlavu na bok a nedôverčivo prikývol.

,,Ako vyzeralo?" Pri tejto otázke chlapcovi zaiskrili oči a zasnene vydýchol.

,,Bola nádherná! Vlasy takej farby, ako mala ona, som ešte nikdy nevidel! Toľká krása! A tie oči... Mal som pocit, že spadla zo samotného neba," náhle však posmutnel, čo obom mužom vohnalo do srdca strach. Nebolo pochýb, že šlo o Firru. ,,Ibaže, keď som ju našiel, ako sa pri odpadkových košoch, skrútená do klbka trasie od zimy, nemohol som ju nechať len tak..."

,,Čo si s ňou spravil!" Vykríkol náhle Adanar a bol by chlapca surovo zdrapil za plecia, ak by ho Zeno nezastavil.

,,Nič, prisahám! Dal som jej len svoj kabát. Nereagovala vôbec na nič, len tam sedela a celá premrznutá sa triasla," rýchlo zo seba vychrlil, keď videl oheň v Adanarových zelených očiach.

,,Kde je? Vieš nám to miesto ukázať?" Tentoraz chytil oťaže do rúk Zeno. Chlapec mierne prikývol a prstom ukázal za roh druhej ulice. S rýchlym poďakovaním sa rozbehli k miestu, kde chlapec ukazoval a dúfajúc, že vravel pravdu, hnali sa ulicou. Sem-tam im ľudia uskočili z cesty.

Keď prišli na miesto, chvíľu pátrali pohľadmi po širšej ulici, lemovanej výstavbovými budovami, ktoré sa túlili k sebe. Ulica bola prázdna a až na zopár mužov, ktorí lopatami odhŕňali záveje snehu, ňou nik neprechádzal. Možno to bolo kvôli tomu, že nikam neviedla a bola zakončená brehom rieky Sel, ktorá až na veľkú dieru uprostred, bola celá zamrznutá. Avšak nik si toho nevšimol. Jediné, čo ich trápilo, bola skutočne od zimy trasúca sa dievčina, čo sa krčila pri starých košoch. Chrbát jej zakrýval chlapcov spomínaný kabát, ktorý však dievčinu nedokázal zahriať. Neprítomne si držala pravé zápästie a očami stratenými v myšlienkach, dívala sa na jedno miesto. Pohľad na Firru bol priam tragický, až Adanara pichlo pri srdci. Nevedel, čo sa jej stalo, no dúfal, že nie je zranená.

Piesne obdarených: Krv a ľadWhere stories live. Discover now