Pieseň krvi a ľadu

288 36 6
                                    

Ak viera človeka pramení,
v horách studených, ďalekých;
strach v srdciach skrýva krutú minulosť,
čo striehne na ľudskú nevinnosť.

Keď temnota sadzí a beznádeje,
prileje do ohňa krv a ľad,
čo iného od sveta čakať,
ak tma zahalí svetlú pláň?

Priezračné srdcia nezlomných ľudí,
stvorené z potu a príšerných múk,
potriešti spŕška horúcej krvi,
čo vytryskla spopod chamtivých rúk.

Piesne prastaré, tajomné a záludné,
ohlásia svoju odvekú moc,
keď i to posledné srdce obdarené,
zabudne na onu strašnú noc.

Temnota zo svetov tajomných,
prebudí temných vrahov nájomných,
a bytosti krutejšie než zimy vládnuce,
ovládnu každé poškvrnené srdce.

Už doznela pieseň krvi a ľadu,
mráz započal svoju krutú vládu,
a s ľadom ukrytým v rukách,
ukončil životy v príšerných mukách.

Či ustráchaný obdarený, či človek samoľúby,
slobodu márne hľadajú,
pravdu a mier však nájde len vyvolený,
keď oheň a svár svojou pieseňou zaznejú.

Preto načúvaj piesňam obdarených,
čo pochádzajú z vekov dávnych,
iba tie ťa privedú k vytúženej pravde,
čo v hlbokom zabudnutí ticho drieme.

- Zo zabudnutej piesne

Piesne obdarených: Krv a ľadWhere stories live. Discover now