Piesne obdarených: Krv a ľad

26. Plesne útrob

Vlhkosť bola cítiť vo vzduchu, ako zhubná agónia túžiaca udusiť i ten najčistejší kút, ktorý by ste však v starých tuneloch len márne hľadali. Voda, presakujúca z kamenného stropu pokrytého nevábnymi plesňami a zatuchlinou, kvapkala im priamo na hlavy. Špinavá voda pod ich nohami, už dávno našla cestu do čižiem. No a studený vzduch tiež nepôsobil vábne.

Firra ešte vždy urazená, kráčala s hlavou mierne sklonenou, avšak tak, aby pohľadom nezavadila o tú čiernu tekutinu, čo vždy pri každom ďalšom kroku, vytvorila čľapotavý zvuk. Nos jej pri tom zápachu vykrúcalo na všetky strany. Končatiny kládla automaticky, bez rozmýšľania, čo veľakrát viedlo k tomu, že stúpla na neidentifikovateľný predmet. Zakaždým napäto stŕpla a so zaťatou sánkou, meravo sa pohla vpred. Po očku sledovala výrazy Mirry i Basseta, čo kráčali v tesnom závese za Adanarom. Ten sa tváril, že vie kam ich vedie. Ibaže, ohnivovlasá dievčina prekukla jeho sebavedomú stránku, ktorá sa snažila ukryť nepokoj v jeho duši. Dvaja hľadaní zločinci nevyzerali, že by si neistotu Saxského strážcu všimli. Mali dosť vlastných myšlienok. Tie upierali na svoju nejasnú budúcnosť.

,,Adanar, si si istý, že vieš, kde sa nachádzame?" Spýtala sa podozrievavo Firra. Veľmi dobre videla, ako sa náhle zamračil. Priam sa mu cez nos prešmykol tieň neistoty. To stačilo na jej vyburcovnie. Nevedno prečo, mala potrebu vrátiť mu úder pod pás.

Oslovený stŕpol až neprirodzene rovnako, ako Ohnivovlasá dievčina pre necelou chvíľou. Avšak tento drobný výjav bol veľmi rýchlo ukončený pohŕdavým odfrknutím.

,,Pochybuješ snáď o mne?"

,,Áno," zaznela jej odpoveď. Adanar jej venoval dotknutý pohľad. Vzápätí však zdvihol nos a viac ju nebral na vedomie. Ešte stihla postrehnúť jeho nesúhlasné mrmlanie: ,,Nevďačnica."

,,Tak teda, kde sa nachádzame?" Skúšala ho, ako matka svoje dieťa, keď sa snaží niečo skryť.

Adanar náhle nečakane zastavil a otočil sa na ňu s nepríjemným pohľadom. Ruky zatínal do pästí, nervozita mu prúdila v žilách a ústa mal stiahnuté do úzkej linky. Zopár prameňov tmavých vlasov mu padlo do ostrých zelených očí. Zlaté krúžky v uchu ticho zacingali.

,,O čo ti sakra ide?" Zasyčal. Firra sebavedomo zdvihla pohľad a triumfálne vyhlásila.

,,O to, aby si aspoň raz priznal svoju chybu..."

Chvíľu si ju meral s neutrálnym výrazom, no vzápätí otrávene odpovedal: ,,Ak by si vydržala ešte zopár minút, ocitli by sme sa priamo pred dverami Saxského skladu..."

Ak si myslel, že im toto jednoduché vysvetlenie postačí a umlčí všetky otázky, mýlil sa. Spustilo to niečo horšie, než čakal.

Nik nestihol zareagovať, keď Basset náhle chytil Adanara pod krkom a tvrdo ho prirazil ku kamennej stene. Saxský strážca prekvapene zalapal po vzduchu a oči vypleštil na svojho priateľa.

,,Ty bastard!" Oslovil ho so všetkou záštitou, ,,Mal si nás vyviesť na slobodu, nie hodiť priamo do pasce! Nemal som ti veriť..."

,,Basset," šepol neveriac, že týmto všetko pokazil.

,,Dovoľ aby som ti to vysvetlil..."

,,Nie! Už od teba nechcem nič počuť. Mal som si pomôcť sám..." Jeho slová boli tvrdé a ničili Adanarovu dušu. Drobný osteň nedôvery stisol i Firrino srdce. Jednoducho nechcela prijať to, že by skutočne naviedol priateľa do rúk lorda. Veď keď sa spolu v knižnici rozprávali, mala pocit, že sa každú chvíľu zrúti v bezmocnosti. Niečo jej na tom nesedelo. Chýbala jej odpoveď z Adanarovej strany, avšak tú Basset odmietal počuť.

Neisto pristúpila k staršiemu mužovi, čo ešte stále držal svojho priateľa pod krkom a meral si ho sklamaným pohľadom. Ak by celú svoju pozornosť nevenovala zápasiacej dvojici a miesto toho si po očku všímala Mirrinu tvár, uvidela by, ako dievčinina náhle pôsobila bledo, sťa krieda. Meravo stála za svojím otcom a Obdarené oči mala uprené na tmu v tuneli, pričom občas neisto pozrela na Adanara.

Firra medzitým pristúpila k dvojici a jemne položila ruku na Bassetovo rameno. Ten sa strhol a nepriateľsky si zmeral jej tvár. Jedným pohybom striasol jej ruku.

,,Ty v tom ideš s ním," dedukoval. Firra krátko pozrela strážcovi do očí, v ktorých sa zrkadlila panika. Netušil, ako má vysvetliť túto nepríjemnú situáciu tak, aby mu paranoidný priateľ uveril.

,,Nie, Basset. Ale nezistíš pravdu, pokým mu nedovolíš, aby to vysvetlil."

,,Pff... A k čomu by to bolo dobré? Ďalšie lži už nemienim počúvať. Strácame čas."

Firra si povzdychla. Opäť sa pozrela na Adanara a očakávala od neho, aby s ňou aspoň teraz začal spolupracovať. Ten však nebral na vedomie jej pohľad. Snažil sa o povolenie stisku Bassetovej ruky.

,,Basset, ja viem, že Adanar by sa nikdy nesklonil k zrade svojich priateľov," začala opatrne, i keď oponovala svojej nedôverčivosti, ,,a taktiež viem, že v hĺbke svojej duše cítiš, že mu môžeš dôverovať. Iba panika a strach o svoj, či Mirrin život, ti bránia v dôvere. Podozrievaš každého, pričom dôkaz nemáš..." Na chvíľu sa odmlčala, keď videla, že jeho stisk povoľuje a v myšlienkach sa stráca v spomienkach. Jej slová zaberali.

,,Prosím... Dovoľ, nech ti to..." Nedopovedala, pretože jej do reči skočila Mirra. V tú chvíľu mala chuť, tú plavovlasú dievčinu, uškrtiť.

,,Otec?" Znela jediná otázka, ktorej bola schopná. Keď ju Firra zobrala na vedomie, nechápavo na ňu hľadela. V jej tvári sa zračil strach, avšak nie strach o Adanara, či Basseta. Dívala sa pohľadom zafixovaným kamsi do diaľky tmy v tuneli. Pery sa jej triasli, ruky ešte väčšmi, keď prstom ukázala kamsi do neznáma. Firra, náhle zaujatá jej strachom, pristúpila k nej. Matne vnímala, že i Basset sa odklonil od Adanara, pričom ho pustil, no nevraživý pohľad mu z tváre nezmizol.

Ohnivovlasá dievčina sa v tme snažila nájsť pôvod Mirriných obáv, no márne. Nič nevidela.

,,Čo sa deje?" Ozvala sa Bassetova otázka tesne za ich chrbtami. Kým však stihla jeho dcéra odpovedať, z tmy, tak čiernej, sa náhle vynorili štyri páry jasných ľadových očí. Okamžite vedela, že každý si tej žiare všimol.

V tej chvíli, keď si to Firra uvedomila, zdesením zbledla. Mesačný svit prenikal iba v slabých náznakoch cez mrežový oblúk, kdesi v diaľke. Chlad, ktorý sa náhle zdal, že naberá na hustote, vytvoril im pri vystrašených výdychoch biely obláčik pary.

Veľmi dobre poznala tie oči. Už im raz čelila a tá spomienka jej vohnala zimomriavky na chrbát. Mala pocit, že sa opäť ocitla stratená v uliciach Saxu, vydesená a prenasledovaná Temnotou. Naháňaná ako lovná zver. A teraz, práve v tejto chvíli, nie je veľa možností, kam sa pred lovcom skryť, pretože jeho oči, tak ľadové a plné temnoty, sa lačne upierali do duší svojich obetí, pričom im spôsobovala to, čo netvora držalo pri životnej sile.

Číra hrôza im všetkým naplnila srdcia. Cítili chlad, ktorý náhle obopínal ich telá, neschopné čo i len pohybu. A keď sa z plesnivých útrob ozvalo tiché neľudské vrčanie, všetky zmysly náhle kričali, aby poslúchli svoje zajačie úmysly. To, čo sa práve ukrývalo v tme, vytváralo smrtiacu hrozbu a ich životy razom viseli na vlásku...