Piesne obdarených: Krv a ľad

28. Čeliť minulosti

Firra netušila ako dlho sedeli v mrazivej noci. Necítila chlad, pretože ju hrialo teplo, sálajúce z Adanarovho tela, ktoré ešte stále držala v pevnom objatí. Poznačení príšernými udalosťami, nechali sa kolísať padajúcimi vločkami z tmavého neba.
Jej pohľad sa unavene stočil k mladému mužovi. Tvár mal položenú na jej pleci a ticho odfukoval. Zaspal. Kútik úst sa jej pri tom neškodnom výjave pozdvihol. Vyzeral veľmi pokojne. Po prvý raz v ňom uvidela to, čomu doposiaľ nerozumela. Možno za to mohol jeho uvoľnený a náhle zraniteľný výraz. S neskrývaným záujmom prechádzala očami po línii jeho tváre. Do zavretých očí mu padalo zopár prameňov hnedých vlasov. Ružové pery mu strážilo slabé strnisko. Vyzeral tak okúzľujúco a nebyť stôp po zaschnutej krvi, prepadla by zdanlivému pocitu, že je všetko v poriadku.

Letmý úsmev pohasol a na čele sa jej vytvorila vráska obáv. Pokým spal, nemyslel na to, čo sa pred niekoľkými hodinami stalo. Neprepadal mylným obvineniam viny, ktoré si priam trýznivo kládol na plecia. Teraz bol opäť tým vyrovnaným človekom, čo jej spočiatku liezol na nervy, no teraz sa obávala chvíle, kedy ho opäť uvidí zlomeného. Vedela, že ju ten pohľad znovu zabolí. Tentoraz už však pochopila prečo.

Ticho, ako myšička, sedela na ľadovej perine a upokojujúco mu prsty zabárala do poddajných vlasov. Pripadala si zvláštne. Cítila neskonalú potrebu byť neustále pri ňom a podávať mu pomocnú ruku. Bola ochotná ho chrániť aj za cenu vlastného života.

Ramenom, na ktorom spočívala hlava Saxského gardistu, jej bolestivo trhlo. Zahryzla si do pery. Nechcela ho zobudiť, avšak zo sedenia v jednej a tej istej póze, ju chytali bolestivé kŕče. Preto sa opatrne zahmýrila v márnej snahe nájsť si pohodlnejšie miesto. Adanara jej pohyb zobudil, za čo si v hlave riadne vynadala, no na druhú stranu usúdila, že tak či onak, musel by čeliť krutej realite.

,,Prepáč," šepla, kým sa zmätený bojovník rozhliadal po zasneženom okolí úzkej uličky. V diaľke sa ozvalo kikiríkanie kohúta. Svitalo.

Prekvapene sa obzrel na spoločníčku: ,,To sme tu boli po celý čas?"

Firra zahanbene sklonila hlavu, šúchajúc si skrehnuté prsty. Slabo prikývla, neodvažujúc sa pozrieť do sklených smaragdových očí. Iba úkosom si všimla, ako pokrútil hlavou. Povzdychol si. Dlaňou si pretrel mrazom vyštípanú tvár a plecia mu opäť oťaželi.

Nastávalo to, čomu sa snažila predísť. Opäť naň dosadla ťarcha útrap. Stiahlo sa jej hrdlo a neznáma dlaň zovrela jej srdce, čo zapríčinilo, že si prsty nevedomky šúchala o čosi viac, akoby bola nervózna. Chcela niečo povedať, avšak nemohla. Adanar sa vyhrabal na vratké nohy a oprášil si z vlasov zopár bielych vločiek. Sedeli pod starou strechou, takže boli viac menej ukrytý pred nočným snežením, ibaže vánok zopár zblúdilých períčok odvial k ich skrehnutým telám.

Zelené oči sa rozhliadali po okolí, ktoré postupne rozjasňovalo prichádzajúce ráno. Lokalita, kde sa nachádzali, dostávala zreteľnejších kontúr a bojovníka náhle prenikol pocit, že to miesto pozná. Prv, než však stihol určiť odkiaľ, ucítil na sebe pohľad. Otočil sa teda tým smerom a uvidel Firru, ako ho zamyslene skúma. Vedel, že výraz jej tváre nie je bežný, no nechcel zisťovať čo za ním stojí.

Akosi to v hĺbke duše vedel, možno preto sa odvrátil.

Nemusel na ňu hľadieť, aby poznal, čo sa ho chce spýtať, jednoducho z neho vyšlo chrapľavé odvrknutie: ,,Som v poriadku..."

Ohnivovlasá dievčina sklonila oči do svojho lona a zavrela ústa v nevyrieknutej otázke, na ktorú aj tak dostala odpoveď. Zmohla sa už iba na krátke kývnutie hlavy, a potom sa postavila. Vedela, že je zlomený a tá hlúpa otázka, ktorú nechala preplávať do svojich očí, všetko iba potvrdila, aj keď Adanar povedal opak.