Piesne obdarených: Krv a ľad

9. Odhalená

Nájsť vchod do hradu lorda Iskara nebolo ťažké. Veľké bohato vyrezávané dvere z tmavého dreva, obklopené veľkým zástupom hradných strážcov a vyvýšené na niekoľkých kamenných schodoch, boli ako päsť na oko. Na kamennej stene hradu doslova žiarili a spočiatku ich výrezy pripomínali Firre domov, čo zanechala za sebou. Výčitky jej stisli srdce vždy, keď si spomenula ako netaktne odišla. Bez rozlúčky a s hnevom v srdci.

Prudko potriasla hlavou. Nechcela na to myslieť. Zubami nechtami sa bránila, aby ju zajačie úmysly nepohltili. Bola by hlúpa, ak by vravela, že zo stretnutia s lordom nemá strach. Najradšej by utiekla do matkinej náruče ako malé dieťa, len aby mu nemusela čeliť. Jej hrdinstvo sa ani hrdinstvom nedalo nazývať. Iba sa tvárila, že všetko zvláda, že sa nebojí nových vecí, avšak opak bol pravdou. Bála sa... Bála sa tak moc, až sa jej nohy menili na rôsol a srdce jej bláznivo búšilo. Jediné, čo ju nútilo čeliť novým veciam, bola číra zvedavosť...

Keď chcela vojsť do útrob hradu, musela nejako presvedčiť strážcov, a tak využila ilúziu, kedy sa v ich mysliach zmenila na jedného z lordovej gardy. V ilúzií vyzerala ako obyčajný mladý muž v uniforme, ktorú nosili Adanar so Zenom. Oči mala rovnaké, obyčajne šedé, ústa jej lemovala slabá briadka a vlasy mala farby svetlej slamy.

,,Stoj," okríkol ju jeden zo strážcov, čo stál hneď vedľa dverí, ,,čo nevieš, že gardisti využívajú vchod vo východnom krídle?"

Firra sa zatvárila previnilo avšak s istou dávkou namyslenosti.

,,Som tu nový," vysvetlila jednoducho a mykla plecami. Jej hlas bol v ich ušiach iný, chlapčenský, čo ešte nemal ustálený tón. Firra chcela vedieť, na akej úrovni sú ich opatrenia. Strážca pokýval hlavou, akoby to snáď vysvetľovalo všetko. Na staršej tvári sa mu objavil samoľúbi úškľabok.

,,Tak, teraz to už vieš. Ťahaj dnu, než ťa severný vietor odfúkne." Posmieval sa jej útlemu vzhľadu, no tvoril jej dvere.

Firra bola prekvapená, ako rýchlo ju pustili dnu. Nekonali sa žiadne veľké opatrenia, ktoré boli pri vstupe do mesta. Žiadne otázky ohľadom mena, alebo zisťovanie, či sú jej reči o prijatí nových síl pravdivé. Pustili ju bez problémov, pričom pokojne mohla byť lordovým vrahom. A to si vravia strážci. Zhnusene pokrútila hlavou. Už chápala, prečo sa tak ľahko dostal zlodej do mestských skladov.

Uvítala ju priestranná chodba. Vysoké steny pokrývali rôzne tapisérie. Interiér tvoril masívny nábytok, na ktorom trónili rôzne kvety v koflíkoch. Veľké zrkadlá so strieborným rámom vítali Firru s otvorenou náručou. Špinavé topánky zanechávali stopy na vyleštenej drevenej podlahe škaredé stopy.

,,Ty bezúhonný naničhodník! To nevieš, že lordova garda má vchádzať cez východný vchod? To aby som tú podlahu leštila znovu," hromžila stará slúžka, čo sa vynorila spoza rohu. Tentoraz sa Firra zatvárila naozaj previnilo.

,,Prepáčte, madam. Som tu nový a nik mi o tom vchode nepovedal. Ospravedlňujem sa za ten neporiadok, no môj kapitán má zjavne zvrátený spôsob, ako privítať nových regrútov," prosto vysvetlila. Sivovlasá žena podišla bližšie a ónyxovými očami žmúrila na Firrinu uniformu v ilúzii.

,,Á, pán Zeno. Nuž, chlapče, to máš pravdu. Ten mi veľmi rád robí napriek, no je to zlatý chlapec a veľmi čestný," vydýchla s úctou žena. Firra jej prekvapene pozrela do očí.

,,Vy sa s ním poznáte?"

,,Ó áno," kývala hrolivo, ,,je mi ako syn, ktorého som nemala. Keď sem prišiel, chudáčik, bol rovnako zmätený a stratený ako ty." Dievča, ukryté vo svojom dare sa úprimne usmialo.