Piesne obdarených: Krv a ľad

12. Ľadosnienky

Firra kráčala s hlavou hrdo zdvihnutou dohora, snažiac sa tak aspoň náznakom priblížiť dvorným dámam, ktoré po nej okato pokukovali. Márne sa snažila svoju nevznešenú osobnosť aspoň trošku povzniesť na ich úroveň. Jej obyčajnosť a vidiecky vzhľad nezakryli ani nádherné vyšívané šaty mierne zlatavej vínovej farby, posiate bielym čipkovým závojom, ktoré jej priniesla Saweya. Spočiatku protestovala a rázne si ich odmietala obliecť, no keď sa do presviedčania obul i Zeno, ktorý ju mimochodom tak šľachetne ubytoval vo svojich priestranných izbách, napokon rezignovane súhlasila.

Saweya jej neskrotné vlasy pospletala do nádherných vrkočov a omotala ich do zložitej spleti na temene hlavy. Niektoré pramienky jej nechala volne tancovať vôkol pobledlej tváre. Keď s ňou skončila, sama dievčina sa nespoznala. Zafírovo-zlaté oči žiarili tisíckou nadšených iskričiek a ružovkasté pery v úsmeve odhaľovali biele zuby.

Šaty jej nesedeli dobre. Dáma, ktorá ich mala na sebe predtým, mala o trošku menšiu veľkosť hrudníka, čo spôsobilo, že Firrine prsia nápadne vykukovali, no nebolo to až také hrozné. I keď si v šatách pripadala nesvoja a stiesnene, vyzerala nádherne, čo jej potvrdil Zenov ohúrený výraz, až sa jej líca sfarbili červeňou.

Keď ju pozval na ukážku Saxského hradu, bola šťastím bez seba. Poukazoval jej všetko, čo mu pripadalo dôležité. Previedol ju od priestrannej jedálne, kde lord každý deň povečeriaval so svojimi hosťami i obyvateľmi hradu, cez psinec s rôznymi poľovnými psami, až po nádhernú a obrovskú knižnicu, ktorá Firre vyrazila dych. Zabralo jej veľa času, kým svojho bratranca presvedčila o chvíľu strpenia, kým zhlboka vdychovala tú opojnú vôňu listov a pokoja. Keď sa dosýtosti nasýtila vôňou a pohľadom na tú nádheru, pobrali sa na miesto, ktoré bolo ešte čarovnejšie ako celý hrad a mesto dokopy. Tam kam šli, nemohlo Firru ničím presvedčiť o pocite nefalšovanej úplnosti a najvyššej vrchnosti dokonalej idyly.

Biela záhrada. Tak sa nazývalo to kúzelné miesto. Bolo to miesto, ktoré už pri prvom vkročení z každej strany dýchalo majstrovstvom tých najlepších záhradníkov, akí kedy na Migare žili. Dokazovali to veľkolepo upravené chodníčky, čo sa stáčali pozdĺž nízkych kríkov s množstvom nádherných kvetov, ktoré zniesli chladné podnebie. Kde tu vykukovali fontánky a vysoké kamenné múry obrastali plazivé, ale za to vznešené úponky Ľadosnienok. Boli to zvláštne rastliny, ktoré ako jediné kvitli počas celej zimy, bez ohľadu na to, aké mrazy práve bičovali krajinu. Ich jemná ružová farba kvetov, vždy svietila a spríjemňovala ponurú bielu farbu snehu. Boli taktiež symbolom kráľovho erbu a značili nespútanosť, divokosť a vychovali prísľub slobody a lásky. Práve preto boli kvety Ľadosnienok Firrinými najobľúbenejšími. Jediné, čo ľutovala bolo to, že nemali žiadnu vôňu. Boli iba pre pohľadenie oka.

Bolo zvláštne, že po celý čas ani raz nevidela Adanara. Nestretli sa na chodbe a ani nebol navštíviť svojho veliteľa kvôli každodennému podaniu hlásenia. Niežeby to Firre vadilo, aspoň nemusela plytvať svojím darom, no i tak ju zaujímalo, kam sa tak záhadne vyparil. Zenovi jeho absencia očividne nerobila starosti, a keď videla, že nad všetkým iba mykol plecami, prestala sa o to zaujímať aj ona, no v kútiku mysle už mala vyrytý otáznik.

Náhle sa spoza upraveného viniču vynorila skupinka vznešených dám. Elegantné kabátiky obšité kožušinkami im padli ako uliate. Jemné saténové šaty obopínali ich boky a na hlavách mali ešte krajšie účesy ako Firra. Krehké rúčky im hriali rukavičky a niektoré z nich nad hlavami držali vyšívané dáždniky. Keď Firru a Zena jedna dievčina s havraními vlasmi spozorovala, mierne sa naklonila k svojim spoločníčkam a bez toho aby si akokoľvek dala záležať na svojej etikete, niečo im zašepkala, na čo následne jej prietľky vybuchli do smiechu, keď sa pozreli Firriným smerom.