19. Dôkaz nad pravdu

392 66 27
                                    

Upozornenie! Vyskytujú sa drastické scény...

Firrino srdce na drobný moment zamrelo a oči nevedeli kam sa dívať. Všade bolo nespočet šarlátovej krvi, ktorá však časom a krutým mrazom zmenila farbu na tehlovo hnedú. Tá v krvavých škvrnách zapĺňala priestor medzi dvoma svetlými budovami. No navzdory tej tmavej a nevábnej farbe, o pravom pôvode tejto životadarnej tekutiny nebolo možné polemizovať. Obrovská kaluž iba potvrdzovala to, aký otrasný čin tu bol spáchaný. Všade bola cítiť smrť. Jej čierne úponky sa tiahli pozdĺž celej uličky, čo Firru privádzalo k otázke, ako je možné, že si toto tu, nik nevšimol skôr? Nebolo zrejmé, ako dlho tu už mŕtvola ležala. Tuhý mráz a sneh dokázali telo zakonzervovať.

Firra prestala vnímať čo sa deje vôkol nej. Jediné, čo videla, bol roztvorený hrudník mŕtveho, ktorého rozlámané rebrá ukazovali svetu, že kedysi žijúcemu a dýchajúcemu človekovi, chýbal najzákladnejší orgán... Pľúca boli napadrť rozdrvené a pomedzi tej nechutnej zamrznutej kaše, vytŕčali úlomky hrudných kostí, no srdce samotné v hrudi nebolo.

Údy tela boli neprirodzene vykrivené v rôznych uhloch a na tvári, poznačenej nespočtom šrámov, akoby od zvieracích pazúrov, mala mŕtvola vpísanú hrôzu. Vykrivené ústa mala otvorené dokorán v nemom výkriku, zopár zubov chýbalo a jazyk bol natrhnutý. No na čele zívala otvorená diera vo veľkosti mužskej päste, až bolo vidno centrum riadenia tela - mozog.

Osobu, ktorá bola takto strašne zohavená, Firra nepoznala, ba dokonca bolo ťažké rozoznať, či to bol muž alebo žena. Jediné, na čo sa zmohla, bola prudká otočka a následné vyzvracanie všetkého, čo zjedla v Dome Piesní. Celá sa triasla, žalúdok jej robil saltá vždy, keď zavrela oči a opäť sa jej vytvoril obraz zohavenej mŕtvoly. Slzy, veľké ako hrachy, padali po jej ružových a najmä žijúcich lícach. Vzlyky sa jej zadrhávali medzi dávením. V tej chvíli vyzerala ako troska a neprešla sekunda, kedy si nenadávala za svoju tvrdohlavosť a naivnosť.

Náhle na svojom ohnutom chrbáte pocítila veľkú teplú dlaň. Prestrašene sa strhla a obzrela sa na toho, čo sa odvážil k zvracajúcej dievčine priblížiť. So smutnou a starostlivou tvárou sa na ňu díval Adanar.

Nič nevravel, len chytil dievčinu a tuho ju objal. Presne vedel, čo potrebovala najviac. Tiež sa tak cítil, keď kedysi dávno videl po prvý raz mŕtveho človeka... No narozdiel od Firry, on veľmi dobre poznal tú osobu, čo mu vtedy tak bezducho ležala pri nohách. V tej chvíli sa cítil rovnako mizerne, ako sa cítila trasúca sa dievčina. Kým sa mu však stihli vynoriť na myseľ všetky škaredé spomienky na svoje detstvo, ktoré sa celé tie roky snažil zamknúť na kľúč a pochovať hlboko do tmavých útrob mysle, pokrútil prudko hlavou a jemne hladil chúliacu sa Firru po chrbte.

,,Nemala si to vidieť," ticho sa jej prihovoril, ,,prečo neposlúchneš, keď ťa chce niekto uchrániť pred problémami."

,,Prepáč," šepla plačlivo, avšak nič viac nepovedala. Ibaže márne sa teraz ospravedlňovala. Ten pohľad jej už nikdy zo spomienok nezmizne. Tak isto, ako vtedy Adanarovi.

Mladý strážca si povzdychol a mierne od seba odtiahol uslzenú dievčinu.

,,Mne sa neospravedlňuj... Sľúb mi, že už nikdy neurobíš niečo takéto nerozumné, a prv než sa o niečo pokúsiš, najskôr o tom trochu poremýšľaš." Poučoval ju Adanar. Dievčina prikývla, i keď nič sľubovať nemusela. Presne vedela, že sa už o nič nepokúsi.

Firra ešte nikoho nezabila. Ako teraz nad tým premýšľala, márny jej bol výcvik v Masu. Zbrane vedela použiť, no na následky sa nikdy takto nedívala. Keď si spomenula na moment, že pri prvom stretnutí s Adanarom sa ho tak neuvážene snažila zabiť, než by vôbec videla následky, premkol ju srdcervúci plač. To Adanara trochu zneistilo. Miere sa odtiahol a po očku si ju premral. Chvíľu zádumčivo rozmýšľal a nakoniec sa rozhodol jej stav radšej nekomentovať. Nikdy celkom ženám nerozumel. Boli preňho záhadou. Akousi trinástou komnatou, ktorá mu boli priveľmi známa, avšak jej obsah nedokázal pochopiť. Ibaže Firra preňho nebola len trinástou komnatou... Preňho bola Obdarená s nezvyčajným darom, láskavým srdcom, tvrdohlavou a najmä bojovnou povahou, čo sa nikdy nechcela vzdať. A práve za to ju obdivoval celou svojou bytosťou.

Piesne obdarených: Krv a ľadWhere stories live. Discover now