Piesne obdarených: Krv a ľad

8. Nejestvujúca

Hrad, týčiaci sa na vysokom brale, ktoré malo pod svojimi skalami hornaté mesto ako na dlani, pôsobil ešte honosnejšie a krajšie. Vysoké šedé múry ukrývali svojich obyvateľov. Štíhle a upravené vežičky sa iba márne snažili napodobniť najvyššie vrchy týčiace sa k oblohe, no predsa svoju impozantnú výšku mali. Strechy hradu však ani zďaleka neboli fialové, ako ostatné strechy mesta. Ich farba bola tmavá, sťa ten najtmavší atrament, čo so šedými stenami hradu vytváral dojem, akoby snáď hrad bol ukradnutý z iného mesta. Kľukatá cesta, dláždenná mačacími hlavami, ktoré boli po krajoch zasypané ešte stále neroztopenou vrstvou snehu, trojicu cestovateľov viedla k onomu mohutného sídlu, čo sa rozprestieralo na najvyššom brale vysoko nad mestom.

Firra dychčala ako starý pes, keď stúpali do kopca a neustále sa kľukatili na širokej ceste. Jej myšlienky sa rovnako, ako ulica pred ňou, stáčali k nepochopeniu, ako tadeto v zime, kedy ulice pokrýva hlboká vrstva snehu a zradného ľadu, dokázali vynášať náklady a koče až hore k hradu. Neustále jej táto myšlienka vŕtala v hlave, sťa doterný červ, ktorého nemožno zahubiť.

Keď sa cesta opäť prudko stočila do ľavej strany, ohnivovlasé dievča si frústrovane povzdychlo. Myslelo si, že teraz už konečne dorazili k hradnej bráne, avšak bola na omyle. Umučene zdvihla pohľad na vysoké bralo, kde sa hrdo týčil ich cieľ, avšak dych sa jej zasekol v krku. Do hradu im ostávala posledná tretina úmornej cesty.

Kdesi v diaľke zakrákala vrana a šibalský vetrík rozfúkol dievčine divoké vlasy. Sklonila svoj pohľad na konského spoločníka, ktorý ako jediný bol ochotný ju čakať a lenivo s ňou kráčať. Zeno s Adanarom pohrúžený do vlastného rozhovoru, už dávno nechali frfľajúcu dievčinu so škaredými nadávkami za sebou. Firra tipovala, že už teraz sú pravdepodobne niekde hore a vytúžene sedia na drevených lavičkách, ktoré v tejto chvíli dúfala, že uvidí.

,,Ty ma asi poniesť nemôžeš, však?" Ticho sa spýtala žrebca, čo sa nezdal byť ani trochu zadýchaný, ako bola Firra. Bystré tmavé oči koňa jej na tichú odpoveď neprezradili nič. Ani len zafŕkanie, či drobné poštuchnutie nozdrami, čo by jej poskytlo odpoveď. Dievčina si opäť povzdychla a potľapkala jediného priateľa, ktorý jej teraz robil spoločnosť, po svalnatom krku.

,,Vidno, že už aj teba moje sťažovanie prestalo baviť." A s nevôľou sa opäť vydala čeliť strmému kopcu tvárou v tvár.

Kým sa horko-ťažko vyštverala z poslednej zákruty a uvidela pred sebou šedastú kamennú bránu so zdobenými kovanými prvkami a do nerastu vytesanými ornamentmi s veľkým erbom lorda Iskara, mala zmorená dievčina pocit, že vidí pred sebou nebeskú bránu. Srdce jej bilo ako zvon, dych mala splašený, ani čo by nedýchala už roky a líca od námahy a mrazu červenšie než jej vlasy. Tie boli silným vetrom rozhádzané na všetky strany a doterne sa lepili na potom zmáčané čelo dievčiny.

Zatiaľ, čo opretá o kolená v miernom predklone snažila sa nevypľuť dušu, kôň vedľa nej si víťazoslávne odfŕkol a trhol nedočkavo hlavou. Snažil sa jej naznačiť, že už sa nevie dočkať chvíle, kedy mu po hustom zimnom kožúšku, budú behať šikovné ručičky stajníka, zatiaľ, čo ho bude zbavovať špiny. Keď videl, že dievčina na jeho podnety nereaguje, vytrhol si opraty z jej slabých rúk a klusom s nadšením žriebätka, vyhadzoval kopýtakmi, keď prechádzal bránou.

,,Hej..." Dychčala Firra, ,,ty nevďačný kôň... Vráť sa!" Tackavo sa rozbehla za ním, nohy mala v jednom ohni. Nebola zvyknutá na takéto mohutné kopce. V Masu mali iba drobné briežky, i keď boli pod horami, žili viac menej v lese, iba kúsok od rovnej hladiny jazera. Sax, už len z toho dôvodu, že bolo postavené na začínajúcich skalách vysokých hôr, bolo úplne iné. Úbohá dedinka Masu, ktorú jej ľudia pokladali za skvost, sa s touto nádherou nemohla ani rovnať.