Piesne obdarených: Krv a ľad

6. Ticho pred búrkou

Zlaté lúče, sťa bič, rozhohnali tmu a husté obláčiky vlhkej hmly, čo zaplavila Rosotký les do ticha a omotala ho rúchom tajomstiev. Lúče ranného slnka sa nesmelo dotýkali zamrznutej zeme, akoby sa snáď báli, že rastliny, pokryté vrstvou srieňu, sa spália pod ich jemnými dotykmi. Ticho, rozprestierajúce sa po krajine, bolo utkané sieťou pokoja a slobody, čo ohúria každé srdce a vlejú do žíl patričný pocit bezpečia. I takto by sa dalo opísať nasledujúce ráno, v ktorom precitla trojica cestovateľov.

Zeno, ešte stále urazený na nemiestny vtip jeho priateľa, odmietal sa s kýmkoľvek baviť. Osudové karty, čo boli rozdané už pri narodení každého jedného člena trojice, sa otočili.

Firra sa cítila zvláštne. Kedykoľvek sa Zena niečo spýtala, on ju ignoroval alebo pohŕdavo odfrkol na Adanarove ospravedlnenia. Firra bola zmätená jeho detinským správaním. Veľmi sa zahanbila, keď si uvedomila, že sa správala rovnako. Cítila sa previnilo, že si svoju zlosť vybíjala na dvoch spoločníkoch, ktorí nevedeli, čo bolo vo veci, a i keď bola práve v tejto chvíli Zenovým správaním zmätená, rozhodla sa, že mu splatí dlh. A tak mu rozprávala, čo všetko sa stalo počas toho, ako bol v Saxe. Jej ústa boli spočiatku trpké, nesvoje, akoby bola neistá, či má pokračovať ďalej, avšak odpoveď sa jej naskytla hneď, len čo si všimla, ako sa hrdý chrbát purpurovovlasého muža uvoľnil a ticho načúval. Preto sa jej hlas rozozvučal, ako zvonkohra, čo sa mierne húpe vo vánku. Do rozprávania zahrnula všetko, na čo si len spomenula. V tichu ďalšieho dňa, kedy cez Rosotský les prechádzali do Saxu, bol počuť iba jej zvučný smiech a príjemný hlas. Dvaja rozhádaní muži sa z napätých postojov uvoľnili a obaja ticho hltali každé jedno slovo, uvedomujúc si, že ich urazené masky každou ďalšou chvíľou praskajú a boria svoje nedobytné steny.

Ústa sa jej nezastavili ani vo chvíli, kedy už vyčerpala všetky svoje spomienky, a tak, nevedno ako, prešla k rozprávaniu starých príbehov, ktoré sa v Masu predávali z generácie na generáciu. Slová vychádzali spoza pier a myšlienkam dávali hmotnú podobu. Svet sa na malú chvíľu zmenšil a nadobudol svetlých farieb príbehov.

Všetci precitli až vo chvíli, kedy hustý les začal rednúť a spoza mocných kmeňov, čo ako obry strážili svoje najväčšie taje a poklady, vynorili sa prvé šedé budovy. Firra stíchla uprostred napínavej vety a Adanar, neuvedomujúc si svoj čin, nespokojne sa na ňu obzrel. Ibaže Firra si nevšimla jeho pohľadu, v ktorom sa ukrývalo čosi väčšie, v tej chvíli nevedela skryť vzrušenie a napäto, ako struna, vyčkávala, kedy les odhalí viac. Ústa sa jej nadšene usmievali, až odhaľovali drobné jamky v lícach. Zlato-modré oči žiarili, sťa detská nevinnosť a telo sa napäto chvelo ako tetiva luku.

Popohnala koňa do cvalu, aby zbúrala tú pomyselnú bariéru, čo ju delila od nového dobrodružstva, pričom nevedela, čo ju ešte čaká. Čím bližšie boli, tým sa ticho vytrácalo, rovnako, ako stromy a nahrádzal ich šum obchdoného mesta, spolu s prvými domčekmi. Ich steny neboli z dreva, tak, ako na to bola celý život zvyknutá. Boli to kamenné steny, pokryté zvláštnou vsrtvou šedej omietky. Ich obloky boli väčšie, krajšie, vznešenejšie a na podobločniciach sa vslabom slnečnom svite leskla námraza. Avšak dychvyrážajúca scenéria na Firrine oči ešte len čakala.

V živote nevidela toľko domčekov zoskupených na sebe, akoby sa túžili navzájom zohriať a ochrániť pred mrazmi, čo pokrývali každučký centimetrík voľnej plochy. Avšak ohúrenie z tohto miesta nabralo na sile, len, čo posledné lesné zábrany pominuli a odhalili mohutné hradby zo šedého kameňa. Ich drobné vežičky, na ktorých sa prechádzali vojaci, ktorí z toľkej diaľky pôsobili tak malo, ako mravčeky, plápolali plamene fakiel, čo i cez deň chrlili čierny dym do neba. Tu i tam sa z drobnej spleti úzkych uličiek, vynorili zvedaví ľudia.