Piesne obdarených: Krv a ľad

15. Mráz smrti 1/2

Keď odchádzali nie z Domu buričov, ale Piesní - ako ich poučil Basset Garty, organizátor tajných stretnutí - na ďalekom obzore už pohládzali zamrznutú krajinu chladné lúče slnka.
Nebolo ešte svetlo natoľko, aby boli obyvatelia mesta prebudení, no nebola ani tma, aby hrdinovia tápali v tieňoch noci. Bolo príjemné prítmie, ktoré vytváralo ranné brieždenie. Medzitým, čo boli v teplej vyhriatej miestnosti a kochali sa dávnou kultúrou, vonku napadal čerstvý sneh, ktorý vrhal drobné a žiarivé odlesky do všetkých strán.

Firra kráčala ďaleko za Adanarom a Zenom. Prsty na nohách jej omŕzali, pretože zlá obuv, nevhodná do snehu, prepustila zamrznutú vodu až na kožu. Trup si tuho objímala rukami v snahe aspoň trošku zahriať svoje údy. Mrzlo. Jej chabá vesta, ktorú mala počas nočnej akcie, ju zradila, i keď bola hrubá a spočiatku sa zdala byť teplá.

Biele obláčiky pary sa nekompromisne zrážali pred jej očami a dávali jej pocítiť, ako veľmi podcenila horské počasie. Triasla sa ako osika, prsty na nohách i rukách mala skrehnuté a mráz ju nekompromisne škriabal všade, kde mala odhalenú pokožku.

Na drobnú chvíľu si dovolila zastaviť. Cesta, po ktorej kráčali, bola po kolená zasypaná snehom. Budovy na okolí, už neboli také staré a zanedbané, čo svedčilo tomu, že sa čoskoro vrátia do upravených ulíc Saxu. Firra sa už nevedela dočkať chvíle, kedy sa zavrie v teplých útrobách hradu.

Nikdy by si nemyslela, že v Masu je o niečo prívetivejšie počasie ako tu, v tomto horskom meste, ktoré sa vypínalo na obrovských skaliskách, akoby sa snažilo dotknúť oblohy, na ktorej teraz iba sem-tam prebehol šedý mráčik.

Firra namáhavo dýchala. Ostrý vzduch ju driapal v hrdle a studený sneh ju obklopoval z každej strany. Zmorene sa zahľadela na dve vzdialené siluety mužov, čo ju po celú noc sprevádzali. Firra si povzdychla. Ani raz sa za ňou neotočili. Ani raz ju nepočkali. Cítila sa byť odstrčená. Nevedela prečo sa o ňu tak málo zaujímajú. Jediné, čo jej navrávalo kade má ísť, boli dve vychodené cestičky, ktoré ako hady sa plazili za dvojicou brodiacou sa v snehu.

Takýmto spôsobom ich nedobehne. Musí nájsť rýchlejšiu cestu. Nejakú skratku, čo by ju mohla priviesť späť k hradu. Preto sa začala obzerať vôkol seba, no najmä sa pozerala za snehom zasypané strechy domov, hľadajúc záchytné body v podobe vysokých vežičiek. A veru takmer šťastím vypískla, keď na východnej strane mesta uzrela vysoké strechy ďalekého hradu.

Pomaly sa vydala tým smerom, nedbajúc na to, že Adanar so Zenom sú predsa len domáci, a ak by vedeli o nejakej skratke, určite by tadiaľ šli. Pomedzi domami prechádzala takou úzkou uličkou, až sa plecami dotýkala oboch stien domov. Avšak mala šťastie. Vyšla na väčšiu ulicu, prepletenou veľkými kamennými mostami, pod ktorými ticho zurčala voda rieky Sel.

Pomaly sa priblížila ku kamennému zábradliu a so zatajeným dychom sledovala scenériu ešte stále spiaceho mesta, ktoré sa pred ňou rozprestieralo ako na dlani. Veľké, ale i malé mostíky spájali rôzne cestičky, ktoré prerušili zamrznuté potôčiky vyvierajúcej rieky, čo sa predierala pomedzi domy. Ich zamrznuté vodopády dávali miestu nádherný nádych. Iba dole v južných dokoch tiekol úzky pás vody, ktorý nezamrzol vďaka obrovskému avšak úzkemu vodopádu. Nad ním sa tiahol najväčší most, po ktorom prechádzala, keď sem po prvý raz zavítala.

Bol taký veľký, že Firru vôbec nenapadlo, že ide o most. Myslela si, že je to hlavná obchodná cesta. Bolo zvláštne, že hukot tečúcej vody vtedy nepočula.

Po malej chvíli sa odpútala od toho nádherného výjavu a pokračovala v ceste, ktorá sa jej zdala byť najlepšia. Prešla malým mostom na druhú stranu a pokračovala popri zábradlí ďalej k hradu. Pevne dúfala, že táto cesta tam skutočne vedie.

Netušila, kde brala tú odvahu. Veď stále sa spoliehala na to, že niekto pri nej bol a chránil ju. Raz to bola jej ustráchaná matka, potom Zeno s Adanarom. Túžila sa osamostatniť a predsa na ňu niekto dohliadal, i keď už pri nej nestáli tak často. Teraz, keď osamote kráčala tichými ulicami, predierajúc sa snehovými závejmi, zaumienila si, že nájde cestu naspäť do hradu sama. Veď je už dospelá! Nemusí mať niekoho pri sebe. Vie sa o seba postarať sama! Nie nadarmo ju učili používať dýky a navyše mala v rukáve svoje nevšedné obdarenie! Dokáže si pomôcť aj na základe svojho inštinktu. Nie je predsa malé dieťa, čo musia mať neustále na očiach, aby nevyviedlo nejakú hlúposť. Ešte matke dokáže, ako hlúpo sa o ňu bála. Keď príde na to, kto kradol zásoby, určite bude na svoju dcéru hrdá, že dokázala nájsť prefíkaného zlodeja. Ešte sa bude zadúšať pýchou, čo všetko jej milovaná dcéra dokázala. 

Bola predsa Firra Thayleer! Bola dcérou náčelníčky všetkých Obdarených, ktorej sa podarilo po celé desaťročia skrývať svoju dedinu v najvyššej tajnosti pred ľuďmi. Iste, že o Masu už po Migarde kolovali kadejaké chýry, no nik nevedel, kde sa dedina nachádza. Ak by pred týždňom tak náhle nestretla Zena, pravdepodobne by aj on nevedel, kde dedina je. Bolo to tak dávno, čo aj s jeho rodinou odišli... Firra dokáže niečo viac, než jej matka! Dokáže nie len zachrániť ľudí v Eniuse, ale aj ostatné oblasti, ktorým ukradli ich zásoby. Práve v tejto chvíli prisahala na všemohúcich Bohoch, že toho zlodeja nájde, aj keby mala kráčať cez mŕtvoly.

Náhle, keď prechádzala po úzkej cestičke, iba kúsok od drobného potôčika, ktorý pretekal tak natesno pomedzi domami -no teraz bol zamrznutý- až sa cestička zúžila sotva na šírku chodidla, Firra nečakane zakopla o niečo vyčnievajúce. Ľad na chodníku navyše spôsobil, že sa dievčina pošmykla a ruky s nohami jej vyleteli do vzduchu, pričom nepríjemne dopadla na chrbát a udrela si hlavu. Toľko o jej šikovnosti.

Boľavé miesto jej tepalo tupou bolesťou a skrehnuté údy kričali od zimy po kúsku tepla. Len, čo bolesť hlavy trochu pominula, zagánila na svetlé nebo nad svojou hlavou.

,,Tak fajn. Ak vám to príde veľmi smiešne, hádzať mi pod nohy divné nástrahy, ste riadne zvrátení a nechápem, ako vo vás môžu ľudia veriť a dôverovať vám!" Skríkla na nebo, kde si myslela, že žijú Bohovia.

Odpoveďou jej bol náhle silný mrazivý prievan, ktorý sa prehnal úzkou uličkou. Firra sa striasla.

,,Vasse in zawersa... Bullaw mit verssa...,(správna výslovnosť: Vaze in saveša... Balev mi verza...)" Dostal sa jej náhle do uší podivný šepot. Dievčina náhle stŕpla v strachu. Tie slová boli mrazivejšie, než celá biela krajina, čo pokrývala okolie. Mali hĺbku, čo dušu človeka rozvibrovalo strachom. Bol to mráz smrti. Firra ani nechcela rozumieť slovám, ktoré sa jej dostali do uší. Vedela, že neboli z tohto sveta. Patrili Temnote. Avšak odkiaľ sa zobrala na tomto svete?

Dievčina, náhle prebodnutá neskrývaným strachom, pomaly sa začala zdvíhať na rôsolovité nohy. V uličke sa začala zdvíhať tajomná hmla, i keď nebo bolo takmer bez mračien. Lúče slnka sa začali vytrácať a miesto svetla, sa na drobnú uličku vzniesol tieň, ktorý čím ďalej tým viac naberal na černote. Všetko vo Firrinej bytosti kričalo, aby odtiaľ čo najrýchlejšie zmizla. Aby zobrala nohy na ramená a viac sa sem nevrátila, pretože to čo práve prichádzalo, malo väčšiu moc, než mal aj ten najsilnejší Obdarený, ktorý sa kedy narodil. Práve v tejto chvíli, sa úzkou uličkou chystala prejsť samotná smrť...

A Firra sa nám dostala do problémov 😁 muhehehe... Druhá časť tejto kapitoly neviem kedy vyjde, no snáď to bude čo najskôr... Držte palčeky! Ľúbim Vás! 😍😘