Piesne obdarených: Krv a ľad

27. Smrť za život

Stáli tam v tme, obklopení Temnotou. Jej čierne úponky sa načahovali a pokrývali strop i okolité múry, sťa mrazivé hady. Mučivo pomaly pohlcovali pleseň i vodu na kameni tak, ako aj šancu na únik. Srdcia im bili v hrudi, poznačené hrôzou, keď sa ľadové oči Temného tvora upreli na svoju korisť.

Vedeli, že je neskoro.

Cítili, ako chlad a beznádej postupovala ich žilami. Ako otravovala horlivú krv, sťa ten najúčinnejší jed. A veru, brala si za to daň. Pohlcovala myseľ a otupovala zmysly. A aj keď sa s Temnotou niektorí stretli po prvý raz, náhle pocítili, že smrti spod rúk tak rýchlo neuniknú.

Nik sa ani nepohol. Ani letmý dych neopustil svoje brány - pery. Ruky sa triasli. Chrbát sa ohýbal pod náporom ľadového pohľadu. Vrčanie preťalo ticho. Ubezpečilo ich v tom, že už niet úniku.

Adanar sa s neskrývanou hrôzou díval do útrob starých chodieb. Ani vo sne by ho nenapadlo, že nedávno vyrieknuté slová Obdarenej dievčiny, čo mu oznamovali pravdu, ktorej aj tak neveril, náhle obsiahli tú najvyššiu hranicu reálnosti. Už nemal pochýb. Veril tomu, čo práve zažíval...

Vo svojich kostiach cítil blížiacu sa smrť.

Neznámy tvor sa ťažkým kolísavým krokom vynoril do šera, ktoré utváral mesačný svit prenikajúci skrz neďaleké mreže. Chlad v miestnosti sa dal krájať. Saxský bojovník sa s rozšírenými smaragdovými očami vpíjal do zvláštneho neforemného tela netvora.

Zdalo sa, že má šesť nôh pokrytých akousi neidentifikovateľnou prelínajúcou sa plynovou zmesou. Pripomínali mu útle holé pahýle, no boli zakončené ostrými hrotmi, sťaby pazúry. Hrubý macatý krk držal veľkú okrúhlu hlavu, v ktorej svietili tie prazvláštne oči. Ozrudné telo marilo cestu na únik.

,,Adanar," ozval sa tichý, avšak nástojčivý hlas Firry. Až keď v periférnom videní uzrel pohyb, uvedomil si, že ostatní sa dávajú na pomalý ústup. Iba on stál ako soľný stĺp neschopný pohybu.

Nechápal to. Strácalo to všetku logiku! Nohy i hlava ho nabádali na okamžitý útek, avšak on nebol schopný ani žmurknúť očami. Bol paralyzovaný ľadovosťou a krutosťou netvorových očí. Cítil sa ako mucha lapená v sieti. Bezmocná a odkázaná na záhubu.

Mal byť azda toto jeho koniec? Mal pykať za svoje hriechy?

Ozrutný tvor pred ním urobil zopár ďalších krokov k svojej koristi. Z otvorenej krivej papule, plnej ostrých jedovatých zubov, sa vydralo krvi-drásajúce vrčanie. Neľudské a plné mrazivej nenávisti.

Iba matne vnímal úpenlivé prosby Basseta i Firry. Náhle nemohol vidieť nič iné, ako vábenie Temnoty. V ušiach sa mu rozozvučal varovný signál hučiacej krvi, ktorú poháňalo čírou hrôzou vyplašené srdce. Márne sa ho snažilo prebrať z omámenia.

Adanar urobil jeden neistý krôčik. Z toho drobného úkonu jeho tela, sa mu odporom postavili chĺpky dupkom. Bolo to proti jeho vôli. Stvorenie ho kompletne ovládalo. Začal sa k nemu približovať. Cítil, ako sa mu mrazivá čierna nátura pohráva s mysľou.

Ako len mohol byť taký hlúpy!? Ako len mohol pochybovať o pravde Firriných slov? Ak by sa viac ponoril do hĺbky vyrieknutej pravdy, možno by sa mu toto nestalo. Nechcel umrieť, no otupená myseľ ho nahovárala, aby pristúpil ešte o kúsok bližšie.

Stál priamo pod netvorovou hlavou. Cítil hnilobný zápach, mrazivý opar temných chápadiel a trpkú jedovatosť slín, ktoré mu teraz stekali na vlasy.
Pálilo to. Chcel dať najavo svoju bolesť, no nevyšiel z neho ani letmý ston. Ba dokonca sa čudoval, ako je možné, že spontánne dýcha.