like a devil ⇾ harry styles

Part 32 | Truth

,,Povedz niečo, do riti!" Zhúkla som po ňom pri čom som sa tvárou obrátila k nemu. Jeho farba zelených očí, náhle chytala červenú farbu. Znova sa do mňa vpíjal čistý krvavý jantár. Položil ruky na volant a zovrel ho v dlaniach. Upútali ma jeho hánky na prstoch ktoré sa mu pri stlačení volantu silno napli. Akoby šli vystreliť.

,,Hovor! Ak niečo predo-"

,,Prestaň! Prestaň po mne hulákať!" Prerušil ma s krikom. Zarazene som na neho hľadela a snažila sa mu v očiach čitať jeho pocity.

,,Tak sa zachovaj ako chlap a povedz mi to. Harry, ak je to naozaj tak, mám právo to vedieť." Utrela som si slzy kvapkajúce mi na moju nočnú košeľu. Už nekričím. Hovorím kľudne ale s plačom. Rukou som si utierala nos a vlasy zahla za uši dozadu.

,,Spravil som otrasnú vec, Summer." Povedal hľadiac na čelné sklo pred seba. Spodná pera sa mi klepala od strachu. Alebo možno od zimy, ktorá tu práve panovala. Dlane som si položila na boľavé kolená a preplietla si prsty jeden cez ten druhý.

,,Ja, Summer..."

,,Kurva, nehovor mi že... že si to bol ty, inak prisahám že sa zabijem." Prerušila som ho s malou nadávkou. Bolelo ma celé telo. Akoby mnou preletelo milióny jedovatých šípov. Nie. Šípy sú oproti tomuto pocitu slabý odvar.

Harry pootvoril ústa.

,,Bol to môj prsteň." Prikývol, pri čom si kúsal do spodnej pery. Slzy mi začali tiecť silným prúdom.

,,A áno, bol som to ja." Dodal.

Vtedy akoby sa mi zrútil celý svet. Ten koho milujem najviac na svete, zabil mojich milovaných. Čo je to za život?! Prečo je taký krutý? Sme ľudia. A asi si život zmyslel takú vec, že nám bude podkopávať nohy dovtedy, kým sa neocitneme na zemi a nebudeme schopní vstať.

Musím vypadnúť! Musím vypadnúť z tohoto auta. Od neho!

Odopla som si pás a s plačom siahla po kľúčke od dverí auta.

,,Nikam nejdeš." Harry zamkol auto jediným jemným pohybom po čiernom svietiacom gombíku. Začala som lomcovať dverami.

,,Odomkni tie prekliate dvere!" Zakričala som po ňom a pozrela sa na neho pohľadom ktorý zo seba sršal nenávisť a sklamanie.

,,Povedal som, že nikam nejdeš! V tomto stave ťa nikam nepustím." Povedal s kľudom v hlase zatiaľ čo ja som sa snažila vylomiť čierne mohutné dvere auta. Bolo mi dosť chladno. Vonku začínala byť zima. Videla som to na tmavých oblakoch ktoré sa začali tiahnúť až k nám.

,,Nechaj ma na pokoj!" Pretrela som si tvár ubolenými dlaňami. Presne tak. Ubolenými. Bolesť z mojej hrude siaha až k mojim rukám a taktiež k hlave.

V tom sa z vonku ozvalo silné buchnutie. Zahrmelo a mnou trhlo.

,,Nedovolím ti spraviť niečo také hlúpe." Pohladil ma po vlhkom líci, no ja som mu dala značne najavo, že jemným pohľadením po tvári, si takú hroznú vec nevyžehlí.

,,Nedotýkaj sa ma! Nemôžem ťa ani cítiť." Skríkla som po ňom a znova rukami kývala s rúčkou na dverách.

,,Urobil som to, aby som sa mohol dostať bližšie k tebe!" Silno zovrel moje zápästie ruky.

,,To je ten dôvod?! Si úbohý." Ruku som mu z tej jeho rýchlo vytrhla a znova sa venovala dverám. Nepustili. Hodila som sa o operadlo sedačky a chytila sa za hlavu.

,,Prečo?! Prečo do frasa?!"

,,Lebo som ťa miloval už od prvého pohľadu do tvojho okna! Preto!" Tento krát skríkol on. Takúto hádku som s Harrym ešte nikdy nezažila. Moje vzlyky zapĺňali priestor v tomto obrovskom aute.