like a devil ⇾ harry styles

Part 9 | Hold my hand

,,Zlato, ja už pôjdem. Lebo ma bude moja drahá matka hľadať." Povedala Marcy dívajúc sa na nástenné hodiny.

,,Pôjdem ťa vykopnúť k lavičke." Usmiala som sa na ňu a spoločne sme sa postavili od stola. Vzali sme si kabáty, obuli topánky a vyšli z domu von kde panovala hustá a chladná tma.

,,Dávaj si pozor. O tejto hodine sa tu potuluje veľa podivných ľudí." Zasmiala som sa popri tom ako sme kráčali chodníkom.

,,Ďakujem ti za optimizmus, ktorý si mi dodala na cestu domov." Ironicky sa usmiala.

,,Ozaj.... Zajtra prídeš do práce? David sa na teba už pýtal." Vystrelila na mňa otázku Marcy. David je náš šéf v kaviarni. Keď sa stala tá vec s rodičmi, dal mi dovolenku aby som sa z toho spamätala. Ďakujem mu za to, že ma nevyhodil. Začala som rozmýšľať. Pri tom ako som si predstavila svoju prázdnu peňaženku som prikývla na znak toho, že prídem.

,,Áno. Prídem." Usmiala som sa na Marcy a ona sa radostne vyškerila. Kráčali sme chodníkom až sme sa zastavili pri lavičke. Tam sme vždy sedávali cez leto. Veľmi dobre sa tam opaľuje.

,,Dobre. Čakáme ťa o 6:00 ráno." Povedala a ja som jej venovala úsmev.

,,Jasné, láska." Žmurkla som na ňu.

,,A ak ti bude ten šialený psychopat znova volať tak mi daj vedieť a ja mu rozkopem ten jeho prifajčený úsmev!" Šermovala mi ukazovákom pred tvárou.

,,Fajn. A teraz už choď." Chytila som jej ukazovák a pomaly ju za chrbát potlačila dopredu.

Zamávali sme si a ja som sa otočila. Na lavičke sedel nejaký človek. Mal mikinu s kapucňou ktorá mu zakrývala tvár. Bolo mi to čudné. Kedy prišiel? Nevidela a ani som nepočula niekoho prichádzať. Viem určite, že tam nikto nebol keď sme s Marcy prišli. Nevšímala som si ho a prešla okolo neho.

,,Tak už mi tvoja kamoška dala aj prezývku." Zasmial sa dotyčný na lavičke. Ten hlas. Je toto možné? Srdce mi búchalo do hrude a snažilo sa vyskočiť von. Dlane sa mi začali potiť pri spomienke na dnešné stretnutie s ním. Zastavila som sa a otočila sa.

,,Čo tu robíš?" Zasyčala som na neho. Prečo som ho neignorovala a nešla domov?

,,Prišiel som za tebou." Postavil sa z lavičky a ja som pozorne sledovala jeho pomalé kroky smerujúce ku mne.

,,Nemáš tu čo hľadať. Už som ti milión krát povedala aby si mi dal pokoj." Založila som si ruky na prsiach. Náhle ma ofúkol studený vietor.

,,Veď ty vieš že neposlúchnem." Hovoril pokojne.

,,Nemôžeš ma proste nechať tak? Mám svoj život." Nedohovorila som, pretože ma to nenechal urobiť vietor, ktorý ma znova ofúkol. Tento krát bol ale chladnejší. Mrazivejší.

Harry uhol pohľadom ku kríkom. Zamračeným pohľadom ho sledoval. S veľkými očami som na neho hľadela. Nechápala som tomu. Ja som vlastne nechápala žiadnej veci ktorú urobil.

,,Čo to..."

,,Ticho!" Prerušil ma hladiac na krík. Je tam snáď niekto? Po tichu som na neho pozerala so strachom v očiach. Len tak pre zaujímavosť som sa na ten krík pozrela aj ja. Nič som tam nevidela. No zrazu sa v nich začalo objavovať niečo červené. Malo to okrúhly tvar. Dve malé červené svetielka. Pripomínali mi oči. S otvorenými ústami som sa pozerala na krík a potom som uhla pohľadom na Harryho.

,,Daj mi ruku.." Povedal po tichu a natiahol ku mne dlaň. Nechápala som tomu, no ruku som mu ihneď podala. Neviem z akého dôvodu som to urobila. Možno zo strachu, možno preto, lebo som chcela cítiť jeho teplý dotyk dlane na tej mojej.