like a devil ⇾ harry styles

Part 2 | Collapse

Bol krásny slnečný deň a ja som si vykračovala chodníkom. Počúvala som klopkanie svojich topánok a pri tom si pospevovala. Vtedy som bola šťastná, plná života a optimizmu.Išla som predsa domov a už si predstavovala ako budem jesť mamine skvelé buchty s džemom. Vtedy som však ešte nevedela, čo ma pri tom ako vkročím do domu čaká.

,,Ahoj mami, ocko." Otvorila som škrípajúce dvere a pomaly ich za sebou zavrela. Všade bol pokoj. Mamina obľúbená váza z Číny stála na svojom stálom mieste. Otcove papiere z práce zo stola na verande stále nezmizli. Mama mu ich totiž kázala upratať už pred týždňom. Ale oni boli stále tam. Bola som znepokojená z toho, aké je tu ticho. Normálne sa tu stále upratuje. Mama tu behá s vysávačom a utiera prach. A otec, ten je už o takomto čase doma z práce.

,,Mami?" Hodila som kľúče od vchodu na stôl medzi otcove papiere a pomaly odkráčala k obývačke. To čo som tam uvidela, ma zlomilo. Na dlážke ležali rodičia v kaluži krvi. S kamennou tvárou som sa pozerala pred seba a nechápala. Je to len zlý vtip? Zrazu som sa pristihla pri tom, ako plačem. Spadla som na zem a chytila sa zárubne o ktorú som si chvátavo oprela hlavu. Slzy mi kvapkali dole po tvári a nad všetkým som nechápavo krútila hlavou. Nechápala som, ako to niekto mohol urobiť. Nemali sme žiadnych nepriateľov. Nesedelo mi to do hlavy.

Srdce mi pukalo od žiaľu. Nevedela som si ani len predstaviť, aké to bude necítiť mamine teplé objatia a nepočuť otcov hlas. Nevedela som si predstaviť život bez nich.

Kto to urobil, prečo?  Kládla som si otázky, na ktoré mi nikto nevedel odpovedať. Nevedela som, čo mám robiť. Vodopády slaných sĺz sa mi liali z očí. Bola som úplne bezradná. Ruky, nohy sa mi klepali. Asi budem mať z toho všetkého horúčku. Všetko ma bolí. A hlavne mladé srdce nepripravené na takúto ranu od života. Čo som komu urobila? Čo budem robiť?

Zdvihla som sa a zalovila vo vrecku nohavíc hľadajúc mobil. Našla som ho. Mobil sa mi v rukách kýval pretože moje ruky boli zmrazené a trkotali sa. Tep srdca mi vyskočil o sto čísel nahor. Vytočila som tiesňový hovor. S trasľavým hlasom som im povedala všetko, čo sa stalo.

Kázali mi, nech sa upokojím. Ale nedalo sa mi to. Sedela som na stoličke hľadiac na mŕtve telá mojich rodičov, čo ma  nútilo plakať ešte viac.Nohy sa mi podlamovali a myslela som si, že padám niekam preč. Chcela som vedieť kto to urobil. Chcela som sa mu pomstiť a mučiť ho až do jeho posledného výdychu.

O nedlho dorazila sanitka. S nasadením vkročili do domu. Jeden zo sanitárov prišiel ku mne.

,,Slečna," kýval mi rukami pred očami ale ja som nebola schopná vypustiť zo seba čo i len jedno krátke slovo. Jazyk som mala akoby zviazaný a nemo som hľadela pred seba.

,,Slečna. Potrebujem vedieť, ako sa voláte!" Povedal znova. No ja som neodpovedala. Len som rukou siahla do kabelky a vytiahla z nej občiansky preukaz. Podala som mu ho a znova sa mi z očí skotúľali slzy.

,,Slečna Lorenceová. Poďte so mnou. Nemôžete sa tu na to pozerať." Vzal ma za ruku, s ľahkosťou som sa zdvihla a nasledovala neznámeho. Hneď ako sme vyšli z domu, srdce mi začalo biť hlasnejšie a rýchlejšie. Celá som zbledla. Lesk z mojich červených pier sa vytratil, nohy sa mi podlomili a ja som padala na zem. Viečka sa mi zavreli a už som blúdila vo svojich nočných morách.

VOTES & COMMENTS :)

-TINA