like a devil ⇾ harry styles

Part 26 | Who

Prekročil plochu odelujúcu túto chladnú miestnosť s temnou chodbou. Nevidela som na jej koniec. Niall nesie Harryho na svojom chrbte a silno ho drží, aby nespadol. Chlapci sa pomaly stavajú z lavičky a pomalými ťažkými krokmi prechádzajú k chodbe. Len ja jediná, sa nemôžem pohnúť.

,,Ideš už?" Spýtal sa ma Louis, otáčajúc sa za mnou vzad. Zhlboka som sa nadýchla a jemne prikývla.

Víťazoslávne som sa usmiala keď som sa už mohla hýbať a spraviť krok vpred. Kráčala som zároveň Louisa. Ako náhle som sa oboma nohami dotkla hlinitej zeme chodby tak sa múr za nami začal zaťahovať na svoje pôvodné miesto, pri čom vydalo otrasný zvuk. Jeho škrípanie mi spôsobilo, že sa mi po celých rukách vyhádzalo more husej kože.

Ostala mi zima. Je tu vážne hrozná zima ktorá sa odráža od stien tejto chodby. Najhoršie na tom je, že som nič nevidela a to mi naháňalo ešte väčší strach.

,,Kto zhasol svetlo do riti?!" Započula som Liamov hlas zpredku.

,,Čakaj. Rozsvietim," ozval sa Louisov hlas z pravej strany odo mňa. Chvíľu ostalo ticho a v tom sa mi pred očami zablyslo prejasné svetlo. Spozorniem a utápam sa pohľadom na Louisovu ruku, v ktorej mal malý plameň. Vôbec nič nedržal. Plameň len tak vyžaroval z jeho ľavej dlane. Nebol to síce veľký oheň, ale aspoň som videla pred seba.

,,To je neskutočné." Natiahla som ruku k ohňu. Tak moc ma to ťahalo dotknúť sa ho. Už som ho mala na dosah, no Louis si ruku skryl za chrbát a pokrútil hlavou.

,,To sa nesmie." Povedal potichu. Plamienok vytiahol späť pred nás a svietil ním dopredu. Náhle sme kráčali ďalej a snažili sme sa dobehnúť chlapcov pred nami. Podarilo sa nám to. Na Louisa som jemne odula peru v snahe ukázať mu, že sa hnevám. Strašne moc som sa chcela chytiť povrchu niečoho tak neskutočného.

,,Chcela som sa ho predsa len dotknúť."

,,Popálila by si sa." Pozrel sa na mňa a venoval mi rodičovský pohľad.

,,Možno len trošililinku." Odvrknem a založím si ruky na prsiach značiac mu, že sa hnevám, síce mal pravdu.

,,Nepopálila by si sa len trošililinku, ako si sa vyjadrila." Zasmial sa a aj naďalej sme išli popredu aby sme mohli chlapcom svietiť na cestu.

,,Tak-"

,,Nepýtaj sa na to. Vidíš kam ťa tvoja zvedavosť dostala? Bude lepšie keď budeš o našom svete vedieť čo najmenej vecí." Nenechal ma dohovoriť a hovoril si len to svoje. Síce som si uvedomovola, kam ma až moja zvedavosť zaviedla, lákalo ma spoznať všetky pravidlá a príkazy ktoré v ich svete platia.

"',,Ale..."

,,Pšt!" Zasyčal na mňa, čím mi znova nedával priestor slobodne sa vyjadriť. Asi má pravdu.

Mlč Summer! Mlč už! Louisa tvoje otázky nezaujímajú, tak už to pochop. Nemá na teba náladu! Hovorila mi moja myseľ.

Rozhodla som sa že, budem ticho. Nebudem Louisa zbytočne dráždiť. Radšej som sa obzrela vzad, kde za nami poslušne kráčajú Zayn, Liam a Niall držiaci Harryho na svojom chrbte. Ešte stále sa neprebral. Tá hrozná skutočnosť, že sa Harry ešte nezobudil, ma dostávala do šialenstva. Prečo sa už nezobudil?! Čo ak je to niečo vážne. Ak sa mu niečo stalo, budem si to do smrti vyčítať, pretože je to všetko len kvôli mne. Keby nebolo mňa, nič by sa nestalo.

Zrazu som videla, ako z jednej strany k Niallovi pribehol Zayn, Liam a z tej druhej strany k nemu ide Louis, aby mu pomohli s Harrym.

,,Myslíš, že nás to vyvedie von?" Spýtavo som sa zahľadela na Zayna.

,,Nemyslím. Viem to." Odpovedal.

,,Ako si tým môžeš byť istý?"

,,Lebo si to bola práve ty, ktorá nám ukázala cestu." Usmial sa na mňa a so vzpriameným chrbtom kráčal vpred. Je od neho milé ako mi verí. Tak prečo si neverím ja sama?

Jeho odpoveď vo mne vyvolala to, že sa mi do tváre nahrnula červerná farba. Červenám sa. Ešte že ma v tejto nenásytnej tme nie je vidno. Uškrnula som sa kráčala ďalej. Počas dlhého času pozerania sa k zemi som sa ohliadla pred seba. Na konci tunela niečo nádherne svieti. Žeby konečne východ? Začala som kráčať svižnejšie.

Chlapci poctivo sledovali moje kroky a na mojej tvári sa črtal stále širší úsmev čím bližšie som bola k svetlu. Ako som sa stále viac k nemu približovala, cítila som, akoby som umierala. Bolelo ma telo, ale bola to prekliate dobrá bolesť.

,,Summer! Počkaj predsa. Nevieš čo tam môže byť!" Kričal na mňa niekto z chlapcov, ktorí sa stále pokúšali dohnať ma. Zastavila sa asi desať metrov od bieleho svetla a otočila sa na nich s úsmevom.

,,Viem určite, že tam nič zlé nie je." Zasmial som sa.

Pred očami sa mi začalo zahmlievať a cítila som ako sa mi moja zrenička očí zužuje. Neviem ako, ale cítila som to. Otočila som sa a bežala vpred k svetlu. V tom ako som rýchlo bežala, som do niečoho narazila. Alebo skôr, do niekoho? Dlaňami som sa dotkla niečej hrude a vzpriamila som hlavu hore aby som dotyčnému videla do tváre.

,,Žena?"

_______________________________________________________________________

VOTES & COMMENTS :)

-TINA