like a devil ⇾ harry styles

Part 8 | Confused

,,Na tom nezáleží. Myslím, že som ti včera po tom tvojom skvelom výstupe povedala aby si ma nekontaktoval. Neželám si to." Stáli sme oproti sebe a v tichu na seba hľadeli. Ticho. Zas a znova. Ale toto nebolo to trápne ticho ktoré som poznala do teraz. Bolo to také napnuté ticho.

,,Myslel som, že to nemyslíš vážne."

,,Ou... To som znela tak nerealisticky?" Založila som si ruky v bok a čakala na jeho odpoveď.

,,Vieš, ja som tak nejak dúfal, že by som ti ten včerajšok mohol vynahradiť a ukázať sa ti v tom lepšom svetle." Hovoril s pokojom v hlase.

,,Harry... Myslím, že ja nechcem mať nič spoločné s niekym kto bude takýto žiarlivý a nedá mi dýchať." Hovorila som stále s rukami v bok. Pozeral na mňa s vykoľajeným výrazom v tvári.

,,Poznáš ma sotva tri dni. Daj mi prosím šancu." Chytil ma za zápästie. Lenže teraz to bol hebký a jemný dotyk. Nedržal ma tak hrubo ako včera. Tento krát mal v ruke cit. Pozrela som sa na naše ruky. Zalial ma pot. Presne tak ako v tú noc keď som bola u neho.

,,Presne tak, Harry. Poznám ťa sotva tri dni a ja som už za tak krátku dobu mala tú česť spoznať tvoju povahu. Si výbušný a žiarlivý. Neviem si predstaviť keby náhodou spolu chodíme, čo sa nikdy nestane, čo by si robil keby ma nejaký chlapec pozve do nezáväzného tanca na nejakom plese alebo párty a ja by som súhlasila..."

,,Zlomil by som mu krk..." Dohovoril za mňa pretože ma prerušil.

,,A sme doma." Rozhodila som rukami vo vzduchu pri čom som prerušila náš fyzický kontakt rúk.

,,Lenže ty ani len netušíš..." Nedohovoril. Na miesto toho sa priblížil bližšie ku mne. Začala som cúvať ale on stále kráčal ku mne. Zastavilo ma železné zábradlie. Vtedy mi došlo, že nemám kam ujsť. Chytila som sa rukami studeného zábradlia a sledovala jeho oči približujúce sa k mojej tvári. S pootvorenými ústami som čakala na zázrak. Na zázrak, ktorý by ma vymotal z jeho tesnej blízkosti.

,,Čo ani len netuším, Harry?" Povedala som takmer nečujne. Zalapala som po dychu keď sa naklonil k môjmu krku a prudko sa nadýchol.

,,Netušíš čo si tým večerom odštartovala." Dokončil svoju myšlienku. Z jeho hlasu mi nabehla husia koža. Cítila som svoje srdce niekde v krku, neschopná nič povedať.

,,Tak mi to prezraď." Zašepkala som pri tom ako som sa mu pozerala do očí. Čo je to? Nosí kontaktné šošovky? Nie. Nestihol by si ich nasadiť. Jeho oči totiž boli hnedé. Vlastne.. Klamem. Boli čierne. Zreničky mu nebolo takmer vidno. Pohľad do jeho očí ma desil.

,,Nechcem. Nemôžem. Ušla by si a už nikdy ma k sebe nepustila." Pravá ruka mu vyskočila na môj pás, čím si ma pritisol k sebe. Prečo mi to nevadí? Čo je na ňom také neodoľatelné? Všetko! On je neodolateľný. Začala som si uvedomovať, že znova podlieham jeho šarmu.

,,Neušla by som." Povedala som užívajúc si jeho dotyky na mojom tele.

Bol ticho. Len sa uškrnul, no v jednej sekunde ihneď jeho úsmev vyhasol. Oči mal stále také hnedé. Tmavo hnedé ako uhol. Náhle žmurkol a znova sa objavili jeho zelené oči. Čo je to zač? Odrazu jeho jemný dotyk z môjho pása zmizol. Všimla som si ako sa začína podopierať rukami zábradlia za mnou. S otvorenými ústami rýchlo dýchal. Prišlo mu zle? Nemala som odvahu opýtať sa ho.

,,Prepáč mi,ale... Musím odísť." Otočil sa a kráčal preč. Čo to malo znamenať?

******************

,,Proste ma furt akoby prenasleduje." Odpila som si z kávy.

,,A ako sa vlastne volá?" Uprela na mňa zrak Marcy. Moja najlepšia kamarátka. Po dlhej dobe som s ňou. Tak dlho som s ňou nebola od tej tragédie. Za ten čas mi polícia volala len okolo päť krát. Bohužiaľ, nemali nič nové. Vraj ten dotyčný musel byť veľmi dobre pripravený. Je mi z toho zle, keď si pomyslím, že po zemi chodí taký človek bez štipky svedomia.