You are my heroin

19. ,,What do you mean?"

Poďakovanie na konci  ❤

Brooke:

Justin sa ku mne začal približovať. A do riti! Čo teraz? Odtiahnuť sa? Neodtiahnuť sa?

Rozhodla som sa pre druhú možnosť a odtiahla sa.

,, Prepáč, ale nemôžem." Sklonila som hlavu a odišla do izby. Ako sa za mnou zatvorili dvere tak som s päsťou buchla do dverí a ešte raz, až pokiaľ mi sily nestačili.

Búchala som až dovtedy pokiaľ ma dve silné paže od tých dverí neodtiahli a nenarazila som do pevnej hrudi.

,, Ššššš, no tak zlato. Neplač prosím." Ani som si to neuvedomila a po líci sa mi skotúľala slza a za ňou ďalšia a ďalšia. Zadŕhala som sa plačom.

,, Prosím, Abi." Na konci sa mu zlomil hlas a hlavu si schoval do záhybu medzi mojim krkom a hlavou. Sadol si na posteľ a mňa si stiahol naňho.

,, Prepáč mi, Justin. Prepáč." Priložila som mu pery na čelo a nechala ich tam.

,, Za čo sa mi ospravedlňuješ?" Chytil mi tvár do dlaní a tým ma donútil sa naňho pozrieť.

,, Za všetko. Že ti nemôžem opätovať tú lásku, ktorú ku mne prechovávaš. Že si nepamätám naše spomienky, za všetko čo som s tebou prežila. Veľmi ma to mrzí." Na novo som sa rozplakala a hlavu si schovala pre zmenu do jeho záhybu na krku.

,, Zlato, ale ty za to nemôžeš. Tak prosím prestaň. Milujem ťa a nechcem, aby si sa trápila." Tie dve slová, tie dve slová mi spôsobili ďalší úder v mojej hrudi.

,, Daj mi čas, Justin. Potrebujem len čas." Zamrmlala som mu do krku a zavrela som oči.

,, Dám ti toľko času koľko len potrebuješ." Dal mi pusu na temeno hlavy a hladkal ma po chrbte. Ako ja ho zbožňujem.

Tak chcem, aby sa mi všetky spomienky s Justinom vrátili naspäť, no všetky sa mi nevrátili iba zopár. Nenávidím sa za to, že som Justinovi spôsobila takú bolesť. Nemôžem mu opätovať lásku, to je tá neprekonateľná bolesť. Neviem ako sa asi cíti, ale vidím mu to na očiach. Má v nich lásku, túžbu, radosť, ale aj bolesť, smútok a sklamanie. Chcela by som mu to všetko vynahradiť. A aj mu to vynahradím.

S chrbtom ruky som si požmolila oči a pozrela sa na Justina. Hlavu mal sklonenú a opretú o môj hrudník. Dlane som mu položila na líčka a zdvihla som mu hlavu. Pozrela som sa mu do očí, ktoré na mňa pozerali s toľkým smútkom.

Sadla som si naňho obkročmo a ruky som si dala za jeho krk zatiaľ čo on si jeho ruky dal na moje boky a pritiahol si ma k nemu bližšie.

,, Mám taký nápad." Prehodil mi s jednou rukou vlasy na druhú stranu a ruku dal naspäť na môj bok.

,, Aký?" Zamrmlala som a pozrela sa naňho.

,, Robme to čo chceme a čo cítime." Nechápavo som sa naňho pozrela. 

,, Čo tým myslíš?"

,, Ak ma budeš chcieť pobozkať alebo ja teba tak ťa pobozkám. Ak ťa budem chcieť objať tak ťa objímem. Ak sa s tebou budem chcieť držať za ruku na verejnosti tak ťa budem držať za ruku. To isté platí aj pre teba. Čo budeš chcieť urobiť tak to proste urob a nemysli na to, že je to nesprávne alebo hlúpe voči mne, okej?" Pozdvihol jedno obočie a s jazykom si prešiel po vrchnej pere.

Mám to vziať? Aspoň zistíš či ho miluješ. To je pravda. A možno sa mi vrátia všetky spomienky.

,, Okej." Na perách mal široký úsmev a v očiach mal iskričky šťastia.