"Čože?"
"Bolo to vtedy ako s tým otec začal. Niekedy zabúdal na ochranu a tak sa to aj stalo. Pamätám si tie bolesti a to ako mi bolo nevoľno. Začalo mi to byť podozrivé tak som si v drogérii kúpila test a on.. bol pozitívny. Bála som sa komukoľvek povedať. Namjoon nemal tušenie čo sa u mňa dialo, nemohla som mu to len tak povedať. A tak som si to nechala pre seba. Skoro po mesiaci čo sa to malé vo mne vyvíjalo ma otec veľmi zbil. Udieral mi do brucha tak silno, že som kvôli tomu potratila,čo som zistila až keď som išla na záchod a všimla som si tej krvi. Vtedy som vedela že je to malé mrtve. Strašne to bolelo."
Opäť sa mi to vybavilo. Podarilo sa mi na to zabudnúť ,ale v momente som to mala pred očami. Videla som ako sedím na zemi, opretá o vaňu, skŕčená do kĺbka. Neskutočne ma bolelo celé podbruško a bolo mi zle od žalúdka. Nevedela som prestať plakať a bolo mi jedno že to otec počul. Proste to nešlo zastaviť.
"Lea prečo si mi o tom nepovedala ?" Spýtal sa šokovane
"Nechcela som na to spomínať. Zo všetkého čo sa mi za život stalo, či znásilnenie, či to týranie alebo všetko ostatné, toto bolo asi to najhoršie. Chan... Ono to vo mne zomrelo... A ja som to zo seba potom musela ešte dostať von. Ešte k tomu ani neviem či to bolo otcove, Namjoonové alebo Krisové. Nemala som tú možnosť zistiť to." Povedala som s roztraseným hlasom. V očiach som mala nahromadené slzy.
"Bože zlato...." Povedal a silno ma objal
"Štrašne moc mi to je ľúto. Ja nemám slov. Ani neviem ako ťa povzbudiť"
Zotrela som so chrbtom ruky slzy z tváre.
"Prepáč Chanyeol, ale ja by som ti nebola schopná teraz dať dieťa. Mám z toho strašný strach "
"Nie, nie , nie, zabudni na to čo som hovoril. Máš pravdu, je na to ešte dosť času. Sme mladí, mali by sme si užívať život ako sa len dá. Ja vlastne ani neviem čo mi to napadlo. Asi len z tej eufórie že sme zase spolu. Fakt prepáč, nechcel som ti to nejako pripomenúť"
"To už je teraz jedno. Nevedel si to"
"Prisahám že už nikdy nič také nezažiješ , o to sa postarám" povedal a silno ma objal. Cítila som sa konečne bezpečne. Mala som pocit že už mi nič neublíži.
"Chanyeol inak... Prosím nehovor o tom nikomu. Najlepšie by bolo kebyže na to zabudneme, dobre?" Povedala som pozerajúc na neho s mojimi šteňacími očkami.
"Pre teba všetko" povedal a pobozkal ma. Následne na to som si položila hlavu na jeho hruď. Cítila som sa zvláštne po tom ako som mu to povedala.
No pravdepodobne je to dobre že o tom vie.
Chcela som sa s ním rozprávať no v momente ako som sa na neho pozrela , tak spal. Asi toho moc nenaspal za posledné dni. Nechcela som ho budiť. Bol tak neskutočne zlatý . Nechala som ho spinkať.
Aby som ho ale náhodou nezobudila , nemohla som robiť absolútne nič.
Prezerala som si miestnosť v ktorej som sa nachádzala .
Počúvala som tikankie hodín a ľudí vonku na chodbe.
Počúvala som sestričky a doktorov ako sa rozprávajú s pacientmi , alebo s ich rodinami.
Dokonca aj ako niketorý blízky nariekajú ,keď im zamestnanci oznámia nejakú smutnú správu o pacientovi.
Bolo to vážne smutné.
Dokonca sa práve niečo také udialo.
Lekár ktorý má na starosti aj mňa , stál pred mojou izbou s nejakou ženou a rozprával sa s ňou . Keďže stáli pred mojou izbou ,tak som ich počula úplne zreteľne. Lekár jej o známil, že jej dcérka , ktorú zrazilo auto to neprežila.
Žena začala neskutočne moc plakať.
Doktor sa ju snažil utíšiť , no nepodarilo sa mu to.
Obaja sa spoločne presunuli do izby vedľa mňa. Mňa to celé celkom dosť zaujímalo, aj keď to nebola moja starosť.
Opatrne som sa postavila .
YOU ARE READING
DON'T TOUCH ME!
Fanfiction,,Na koho sa mám v živote obrátiť, keď ľudia ktorým som najviac verila , mi najviac ublížili? Už nevládzem ďalej takto žiť. Nevládzem si ďalej ubližovať, aby som prestala myslieť na všetko to zlé... " *Varovanie* Príbeh b...
