"Prečo si ma sem tak rýchlo volal?" Spýtal sa otec ktorý práve prišiel . Čakali sme na schodoch pred dverami.
Keď ma zbadal okamžite sa zamračil.
"Prečo ju tu máš ? Čo ak utečie??"
Kris sa postavil a prišiel k nemu . Ja som ostala sedieť na schodoch.
"Tá už nikdy v živote neutečie" zasmial sa
"Ako to myslíš?" Spýtal sa prekvapene otec
"Ukážem ti niečo...Lea.. poď sem a vyfajči mi"
Prikázal mi Kris.
Vystrašená a celá roztrasená som sa postavila. Prišla som bližšie k nemu a kľakla si. Pozrela som sa na neho so psím pohľadom. Nenávidím túto činnosť. Obzvlášť nie ,keď ide o Krisa.
Po chvíli ako som sa na neho pozrela sa na mňa zamračil. Rýchlo som sa zase zamerala na to čo mi prikázal.
Začala som mu rozopínať nohavice.
"Dobre, pochopil som" povedal otec a zastavil ma
"Choď si sadnúť naspäť na schody" prikázal mi Kris a odstrčil ma. Padla som na zadok. Rukami som sa zapierala o podlahu. No skôr ako mi stihol niečo povedať som sa rýchlo postavila a odišla naspäť na schody.
"To je neuveriteľné,ako si to dokázal?" Spýtal sa
"Pomocou strachu. Pamätá si na teba , na mňa ,na život v Číne a hlavne na všetko zlé. Ale život ktorý prežívala teraz pre ňu neexistuje. Možno niekde hlboko v nej sa všetky spomienky skrývajú,ale to je vážne veľmi ďaleko" usmial sa
"Kris , si geniálny" povedal s úsmevom otec.
"Oboch nás tak či tak ,berie tak ako predtým. Zmena je v tom , že sa nás bojí omnohom viac. Ťažke keď niečo nebude chcieť splniť,tak ju stačí len poriadne idrieť" povedal
"Úžasné... Ja si ju teraz vezmem. Pozajtra ti ju opäť prinesiem, nech sa môžeš zase pohrať" povedal otec a pozrel sa na mňa.
"Teším sa" zasmial sa Kris.
Otec prišiel ku mne a chytil ma za zápästie. Vytiahol ma na nohy . Ťahal ma vedľa seba , a rovno do auta.
Posadil ma dozadu ,pretože tam máme na oknách fóliu ,aby ma nebolo z vonku vidno.
Odišiel na miesto šoféra.
"No čo , ako si si to užila s Krisom?" Spýtal sa ma
"Bola by som radšej,keby sa tá vec nikdy nestala" povedala som skleslo
"No to je trošku blbé, pretože teraz za ním budeš chodiť dosť často, keďže nemáš školu.." zasmial sa
"Prečo vlastne nechodím do školy?" Spýtala som sa prekvapene
"Pretože doma máš práce až až . Myslíš že by si stíhala popritom aj školu?" Zasmial sa
"Nie však ale nemusím všetko robiť len ja , mohol by si sa pridať aj ty. Zatiaľ.. kým by som bola v škole" povedala som. Zrazu sa na mňa naštvane otočil.
"Tak na to okamžite zabudni!" Skríkol
" Nemám čas na to aby som robil tvoju robotu. Nevymýšľaj stále" povedal naštvane
"D-dobre... Prepáč,že som sa na to vôbec spýtala" povedala som vystrašene
"Som rád, že si vieš priznať chybu" usmial sa a obrátil opäť dopredu.
Naštartoval a vybral sa so mnou domov.
Cítila som sa ,ako keby zo mňa obrovská časť chýbala. No nevedela som si spomenúť príčinu tohoto pocitu. Všetko bolo úplne normálne.
Viezli sme sa domov a ja som sledovala ,ako sa dostávame cez lesnú cestu.
Premýšľala som , prečo mám tento pocit. Na nič som neprišla.
Zaparkovali sme pri dome.
Vystúpila som a počkala som na otca kým vystúpi aj on.
Zrazu som mala menší flash.
YOU ARE READING
DON'T TOUCH ME!
Fanfiction,,Na koho sa mám v živote obrátiť, keď ľudia ktorým som najviac verila , mi najviac ublížili? Už nevládzem ďalej takto žiť. Nevládzem si ďalej ubližovať, aby som prestala myslieť na všetko to zlé... " *Varovanie* Príbeh b...
