Piesne obdarených: Krv a ľad

22. Dávaj pozor

Dievčina sa od neho neodtiahla dokým mlčky neprikývol a nezdvihol ruky na znak mieru. Ani si neuvedomil, že zadržiava dych. Bol dokonale zmätený, čo sa mu v poslednom čase stávalo až príliš často. Veď ešte pred hodinou ho prebodávali deprimujúce výčitky a teraz tu flirtoval s dievčinou, ktorá by mu mohla byť najmladšou sestrou. I keď musel uznať, že Firra od neho nebola o toľko mladšia. Skúmavo si ju premeral, keď opatrne vykúkala spoza rohu.

,,Koľko máš vlastne rokov?" Spýtal sa znenazdajky a dievčina sa na drobný moment strhla. Táto otázka ju zaskočila.

,,Dosť na to, aby som ti mohla nakopať riť a zároveň byť starostlivou matkou," odvetila ale nevenovala mu ani jediný pohľad. Táto poznámka mu opäť vykúzlila úsmev na tvári.

,,Tak schválne, taká stará byť nemôžeš," na jeho podpichnutie iba odfrkla. ,,Tak, koľko máš? Šestnásť? Pätnásť?" Rýpal ďalej, i keď si uvedomoval, že vek, ktorý jej odhadoval, nemohla mať ani zďaleka. Firra sa po ňom neveriaco otočila. Chvíľu bola ticho a po chvíli si ho lepšie premerala.

,,Nespadol ti náhodou nejaký cencúľ na hlavu? Čo to s tebou je? Veď ešte pred chvíľou si tu mal depresívnu chvíľku, že nedokážeš Bassetovi pomôcť, a teraz sa ma tu pýtaš na totálne banality! Spamätaj sa," štekala ako psík, zatiaľ, čo sa Adanar pobavene uškŕňal. To, že má pravdu a sám si to pripúšťal, nedal na sebe vedieť. Iba stál ako soľný stĺp s výrazom dokonalého idiota.

,,Fajn, ako chceš! Už mám toho dosť. Ak si z celej tejto situácie robíš srandu, ja odchádzam. Je mi jedno, čo budeš robiť, ale ja idem pomôcť Bassetovi. Ten muž si nezaslúži visieť len pre tvoju neschopnosť." S tými slovami sa otočila a bezmyšlienkovite vybehla na ulicu. Avšak Adanar ju stihol stiahnuť skôr, ako ju jeden tichý a takmer nepozorovaný zabijak, stihol bodnúť do boku. Adanar ho však videl a rýchle reakcie cvičeného vojaka nedali na seba dlho čakať. Dievčina prekvapene vypískla, zatiaľ čo ju mladý bojovník strhol v obrane za seba. Jedným, presne miereným hodom prichystanej dýky, prerazil vrahov hrudný kôš. Mŕtve telo sa s tichým buchnutím zošuchlo k zemi.

,,Sledoval nás, zatiaľ, čo ty si sa tu hrala na veľkú hrdinku. Nabudúce dávaj väčší pozor," prehodil k prekvapenej dievčine, ktorá upierala pohľad na mŕtve telo. Adanar si dievčinu už viac nevsímal. Iba sa opäť zadíval na strechu domu.

,,Najlepšie uribíme, ak pôjdeme po streche a budeme sa držať v tieňoch. Vyhneme sa tak ďalším nepríjemnostiam."

Nečakal na ňu, iba s ľahkosťou mačky vyskočil, zachytil sa kamenného výklenku a vyhupol sa na strechu. Chvíľu predsa len zotrvával na streche, pozorne učupený, rozhliadal sa po okolí. Toto nebola práve najbezpečnejšia štvrť. Ba, ak by sa kúsok napriamil, uvidel by uličku, kde ráno našli chúliacu sa Firru pri odpadkoch. Navzdory tomu, aký krátky čas zatiaľ uplynul, pripadalo mu to, akoby prešli roky.

Konečne začul nemotorné škrábanie topánok o stenu domu. Obdarená dievčina si konečne uvedomila, že predsa len, bude lepšie poslúchnuť radu Saxského strážcu. Nepoznala túto časť mesta, nevedela ani chodiť bez toho, aby náhodou o niečo v tej tme nezakopla, tak ako mala čakať útok odniekiaľ, kde si myslela, že je iba stena. Nech vyzerala v tej chvíli akokoľvek smiešne, uvedomila si, že Sax nie je Rosotský les. Že domy a uličky ju neskryjú tak, ako stromy a kry, no a praskajúce vetvičky ju neupozornia na blížiaceho sa votrelca. Musela sa spoliehať sama na seba, ak nechcela riskovať ďalšie potupenie.

Netušila, ako dlho to Adanar hral, len aby zmiatol toho vraha. Opäť si pripadala ako malé dieťa, ktoré sa tvári, že vie všetko a nakoniec sa ukáže, že nevie nič. Už druhý raz ju dostal a urobil z nej hlupaňu. Veď aj si to zaslúžila. Nebyť Adanara, bola by teraz mŕtva.

Keď sa vyštverala na strechu, čo vôbec nebolo ľahké, všimla si, že ju čaká prikrčený pri jednom z komínov. Rozhliadal sa po okolí a skúmal každý centimetrík, či na nich odniekiaľ nevyskočí nebezpečenstvo. Zaregistroval ju v periférnom videní, avšak ani na ňu nepozrel, keď k nemu so zvesenou hlavou prišla.

,,Ďakujem," šepla iba a podávala mu mierne zašpinenú dýku, ktorou ju zachránil. Adanar si ju krátko prezrel, potom upriamil svoje smaragdové oči na tichú dievčinu a mlčky prikývol, pričom si od nej zobral svoju dýku. Potom, potichu sa obaja pobrali po strechách na miesto, kde Adanar dúfal, že sa Basset ukrýva. Neustále veril, že nebol natoľko hlúpy, aby vyšiel von a uľahčil strážcom pátranie.