Ignis ༄ Odkaz dračích jazdcov

28. - Pravá tvár

Balenie nám netrvalo dlho, no bola som prekvapená, koľko vecí Alex zohnal. Nevedela som kedy ani za čo ich kúpil, no mali sme dostatok zásob na tri dni cesty a k tomu i dva teplé kabáty.

Všetko sme to uložili do dvoch vakov - ktoré tiež neviem, kde vzal, no radšej som to nechala tak. Oblečenie, v ktorom sme prišli dal taktiež zabalil, pre istotu.

K opasku som si priviazala pošvu Zar'roku a Alex urobil to isté so svojim mečom. Každý si na chrbát vyložil jeden vak a boli sme pripravení vyraziť. Mesto ešte spalo, čiže sme sa nemuseli báť nechcenej pozornosti.

,,Nech Ignis vyletí von oknom a zamieri na sever. Kúsok za mestom sa stretneme," prikázal Alex a pozrel k dráčaťu ležiacemu na posteli. Vyslal som k nej myšlienku, na čo otrávene zavrčala, že musí opustiť svoje vyhriate miestečko a vyletela von, do chladného rána.

S Alexom sme zišli do prízemia, kde nebolo živej duše. Povzdychla som si, mala som v pláne sa s Marco ešte rozlúčiť, takto nebudem mať príležitosť. Keď sme vyši von, ovanul nás chlad a privítali prázdne ulice.

Na oblohe som zazrela malého letiaceho tvara, ktorý pripomínal vtáka, no dobre som vedela, že je to Ignis. Zamierili sme smerom na sever.

Boli sme sa pri posledných budovách mesta, keď vtom sa Alex zastavil. ,,Čo sa...?" nechápala som, no naznačil mi, aby som bola potichu. Poslúchla som.

Chcela som k Ignis vyslať otázku, či niečo nevidí, no vtom som ju zbadala priamo nad nami. Rýchlo klesala až pristála na zemi.

Pochytil ma strach. Čo sa to deje, keď sa vrátila? Vtom sa mi v mysli zjavil obrázok zmiešaný so strachom, ktorý ku mne vyslalo dráča. Bol to obrázok osoby, blížiacej sa k nám. Nebolo potreba dlho hádať, o koho išlo, keďže osoba práve vystúpila spoza budov. Zastavila sa uprostred cesty pár metrov pred nami. Krylo ju ľahké železné brnenie a za opaskom visel meč. Bola to Marco.

,,Chystáte sa niekam?" zvolala pevným hlasom.

,,Áno, musíme cestovať ďalej," začala som, ,,do Elemestéri..."

Pretočila očami a odfrkla si. ,,Ako hlúpa si myslíš, že som?" Zarazila som sa. Stačil mi jediný pohľad na Alexa a všetko mi bolo ihneď jasné.

Obranne som sa postavila pred Ignis a ruku položila na Zar'rok.

,,Nemusí to takto skončiť," začal Alex a pomaly vytiahol svoj meč, ,,nechaj nás ísť a nikomu sa nemusí nič stať."

,,To by ste museli byť nikto iný, aby ste so mnou mohli vyjednávať. Ja so zradcami, zlodejmi a vrahmi nevyjednávam," zamračila sa a vytiahla svoj meč.

Pohlcoval ma strach, z toho, čo malo prísť. Nechcela som boj, nechcela som ďalšie prelievanie krvi.

Obaja sa postavili do útočnej pozície, no skôr ako stihli čokoľvek urobiť, zakročila som. ,,Nerobte to, zložte zbrane!" prikázala som, no ani sa nepohli.

,,Marco," pozrela som k dievčaťu so zúfalstvom v očiach, ,,prosím, nerob to. Nechaj nás ísť. Nikomu sme nechceli ublížiť, to oni nás vyhlásili za nepriateľov a uväznili."

,,To nie je môj problém. Mám jasné rozkazy. Teba a draka zajať, a jeho zabiť," kývla hlavou a v očiach sa jej zračila zlosť.

,,Marco, prosím," skúsila som naposledy.

,,Nechaj to na mne, Beth," ozval sa Alex, ,,nemá šancu. Je sama. Navyše, som čarodej a ty dračia jazdkyňa, ona nie je nič." Posledné slovo doslova vypľul.

Pochytil ma neskutočný strach a zúfalosť. Až po chvíli som si uvedomila, že tieto pocity nepramenia len odo mňa. Zrak mi padol k Ignis, ktorá sa za mnou nepokojne vrtela a snažila sa upútať moju pozornosť.

,,Nemali by ste ma podceňovať. Ja nie som nikdy sama," zaškerila sa Marco a vtom som to zacítila.

Vzduch sa ochladil a z oblohy zaznel strašný rev. Naše pohľady vyleteli nahor a konečne som zbadala, pred čím ma chcela Ignis varovať. Z oblohy sa rútil obrovský strieborný drak.