Ignis ༄ Odkaz dračích jazdcov

2. - Čo to sakra...?

Môj pohľad spočinul na nádhernom náhrdelníku s červeným drahokamom. Bol tvorený jemnými striebristými drôtikmi vytvárajúcimi spletité útvary, do ktorých bol zasadený neveľký drahokam odrážajúci svetlá vôkol mňa. Vyzeral nádherne... a draho.

,,Je nádherný," začala som stále so sklopeným zrakom, ,,no nemôžem ho prijať..." Keď som odtrhla oči od náhrdelníku v mojich rukách, zostala som v šoku. Starenka i maringotka boli preč. Na mieste, odkiaľ zmizli však niečo bolo. Nič hmotné, ale vzduch bol iný. Akoby nasiaknutý elektrinou. Tak toto, je divné...

Krabičku som zavrela a strčila do vrecka. Nervózne som sa vrátila k Veronike a tento podivný zážitok si zatiaľ nechapa pre seba.

Celou cestou domov som sa nenápadne rozhliadala vôkol seba v snahe nájsť niečo nezvyčajné. Neúspešne, no za celú dobu som sa nestriasla pocitu, že je niečo zle.

✴ ✴ ✴

Keď sa naším tmavým bytom rozoznel zvuk pristávajúcich kľúčov na botníku, všetky svetlá razom zasvietili a na mňa sa rozom vyvalilo zborové: ,,Všetko najlepšie!"

Po prvotnom zástave srdca som si uvedomila, čo sa deje. Bolo tu zodesať ľudí - moji kolegovia z brigády a priatelia.

Zabávali sa na mojom zdesenom výraze a nahrnuli sa k nám. Keď som sa uistila, že mi už nevyletí srdce z hrude, pridala som sa k ich smiechu.

,,Tak, čo hovoríš na prekvapenie?" zavesila sa na mňa Veronika so širokým úsmevom. Hneď mi bolo jasné, že za tým nemôže byť nik iný, len ona.

Po celom byte boli zavesené balóniky, na stole v obývačke boli chlebíčky a koláčiky a všetci hostia mali na hlavách smiešne klobúky. Objala som ju: ,,Je to super!"

Veronika milovala oslavy a nikdy si nenechala ujsť ich organizovanie. Toto nebolo nič pre mňa. Mala som rada oslavy len v kruhu rodiny a najbližších, no prehltla som svoju poznámku a zvítala sa s ostatnými.

Oslavovalo sa dlho do noci. A keďže bol prítomný i alkohol, i po zjedení koláčikov, chlebíčkov a torty sme sa stále dobre zabávali.
Dostala som sa i k tomu, čo sa dnes večer - v lunaparku - stalo. Povedala som im o starenke aj náhrdelníku a na ich naliehanie som si ho i nasadila.

Keď nakoniec všetci odišli, odpratali sme špinavý riad do drezu a išli si ľahnúť. Ani som sa neprezliekla a hneď sa zvalila na posteľ, kde som vyčerpaná zaspala.

✴ ✴ ✴

Mala som zvláštny sen... Nedokázala by som ho zrekapitulovať, no pamätám si, že tam boli draci z cukrovej vaty, lev tancujúci v šatách zo slaniny a nejaké dievča strielajúce mrkvi z luku po lietajúcich vankúšoch... Zvláštne...

Otvorila som oči a rozospato zívla. Pomedzi mierne pootvorené viečka mi prenikali slabé slnečné lúče, na tvári ma šteklili steblá vysokej trávy a jemný vánok voňal po daždi. Dnes je vonku tak pekne... Tak počkať... Vonku? Čo u všetkých červených banánov robím vonku?!

Pretrela som si oči, no nemýlila som sa, skutočne som bola vonku. Sedela som na malej lesnej čistinke tvorenej trávou, machom a odlúpenou kôrou stromov. Kam som dovidela nebolo nič len vysoké stromy, od ktorých ku mne doľahol spev vtáčikov usadených v ich korunách.

Kde to sakra som? Postavila som sa a oprášila sa od suchého lístia a ihličia.

,,Veronika?" zakričala som do lesa, ,,toto nie je vtipné!" Odpoveďou mi bolo len tiché šumenie okolitej prírody. Toto nie je normálne, preletelo mi mysľou.

Mojim šťastím však bolo, že som ani v takýchto situáciách nestrácala hlavu - ktorá ma momentálne bolela od večerného popíjania alkoholu...

Rozhodla som sa prezrieť okolie, no nech som sa snažila ako som chcela, nenašla som nič, podľa čoho by som vedela, kde som.

Keď už sa zdalo, že som navždy stratená, narazila som na potok. Ešte od školy som si pamätala, že najlepší spôsob ako nájsť východ z lesa, je ísť po prúde potoka alebo rieky. Tak som sa teda vydala popri potoku s myšlienkou na pomstu tomu, kto ma dostal do tejto situácie.

✴ ✴ ✴

Išla som už dobrú hodinu. Bolo mi chladno, pretože som na sebe mala len krátke červené tričko a čierne legíny - topánky som nemala, keďže som pred spaním nebola obutá.

Z potoka sa stala malá rieka, no les stále neustupoval, navyše od vlhkej pôdy a ihličia mi umierali chodidlá.

Po ďalšej hodine začali stromy rednúť, až som po nejakej chvíľke zahliadla most.

Kde je most, musia byť i ľudia, potešila som sa. A nemýlila som sa. Po chvíli som v diaľke zahliadla domy a o kúsok ďalej, na vysokom kopci, hrad. Zarazila som sa. Nepamätám si, že by bol niekde blízko nášho mesta hrad, preblesklo mi mysľou.

Zamierila som k dedine dúfajúc, že zistím, kde som a hlavne, ako sa dostanem domov. Keď som si však prezrela prvé stavby, prekvapene som zamrkala. Domy i strechy boli drevené. Čo som v stredoveku? zasmiala som sa.

Keď som vstúpila do dediny, moje prekvapenie sa prehĺbilo. Všetci ľudia boli oblečení v starodávnom oblečení.

,,Prepáčte," odchytila som jednu postaršiu paní, ,,kde to som? Stratila som sa."

Žena sa na mňa milo usmiala: ,,Ste v Carvahalle."

~❇~❇~❇~

V médiách máte približný obrázok toho náhrdelníku.