Ignis ༄ Odkaz dračích jazdcov

18. - Tŕň

Svojim pohľadom ma prikoval k zemi. Nedokázala som ani mrknúť. Bola som... paralyzovaná. Vtom na moju myseľ zaútočila tá jeho. Prerazila moju obranu a tvár sa mi skrivila v bolestnom kŕči.

'Pusti to dráča!' ozval sa v mojej hlave hlboký hlas. Prekvapene som zamrkala a tvora vo svojom náruči si privinula bližšie.

'Nie,' odvetila som a snažila sa ho vytlačiť. No stal sa presný opak a moju myseľ preťal ostrý ľadový šíp.

'Pusti ho!' Padla som na kolená a zovretie okolo mláďaťa začalo povoľovať.

'Nie! Prosím, neberte mi ho,' po lícach sa mi začali kotúľať slzy. Tŕňova myseľ zakolísala.

'Ako mi ho môžeš chcieť vziať, keď sám dobre vieš, aké je to, keď vás chce niekto odlúčiť,' ďalšia slza si vytvorila svoju cestičku.

'Ja nechcem byť váš nepriateľ, tak prečo ma ním robíte?' cítila som jeho porozumenie, 'daj mi šancu, prosím.' Chvíľu sa nič nedialo. Tŕň zrazu sklonil svoj pohľad k dráčaťu.

'Neželám vám odlúčenie, no vedz, že ak sa stanete zlom, nebudem mať zľutovania. Ja ani môj jazdec.' Vtom sa jeho vedomie stiahlo z môjho. Rýchlo som sa postavila a otočila k Alexovi a Murtaghovi.

,,Alex," skríkla som. Jeho pohľad preskočil na mňa, na Tŕňa a späť na Murtagha. Zamierila som svoju myseľ k Alexovej.

'Odraz ho a bež za mnou do lesa,' prehovorila som mu v hlave, stiahla sa späť a rozbehla sa do temného lesa s dráčaťom v náruči. Nevedela som, či sa mu podarilo utiecť, no neotočila som sa. Bála som sa. O seba a hlavne o nepokojne vrtiaceho sa tvora v mojom náruči.

Poriadne nič som nevidela. Konáre sa mi zachytávali do vlasov, krovie mi trhalo šaty. Sem-tam medzi korunami stromov presvitla hviezda, vďaka čomu som si ešte nerozbila nos o strom.

Zle za mi dýchalo a dochádzali mi sily. Spomalila som a snažila sa zorientovať. Neďaleko sa na zemi niečo zatrblietalo. Podišla som bližšie a zistila, že je to neveľká rieka, v ktorej sa odráža svetlo hviezd. Vyrazila som proti prúdu a onedlho sa dostala až k vysokému vodopádu. Podišla som ku skalnému útesu a zodvihla zrak k vrchu. Bolo to asi osem metrov vysoko. Nebola šanca, aby som vyliezla na vrchol.

Vtom som si však niečo uvedomila. Ticho. Všade bolo ticho. Žiadne kroky, ktoré by ma upozornili na to, že sa niekto blíži. Žiadny dračí rev, ktorý by znamenal, že nás hľadajú. Bolo až nepríjemné ticho prerušované len mojim vlastným dychom.

Vtom ma premkol strach. Alex. Nebol tu, nešiel za mnou. Dostali ho... Chytila som si ústa a ticho vzlykla. Bola som sebec. Myslela som len na seba a jeho nechala tam.

Z očí mi začali vypadávať drobné slzy, ktoré sa mi kotúľali po tvári a dopadali na malé dráča. Nesúhlasne zavrčalo, no vtom stíchlo a upriamilo svoj zrak smerom do lesa. Pozrela som sa tým smerom. Nič som však nevidela ani nepočula.

Po chvíľke som však začula kroky. Zmocnil sa ma strach, no i nádej. Kroky sa približovali. Srdce sa mi prudko rozbúchalo. Zrýchlili. Predierali sa hustým porastom vôkol stromov. Začula som lámanie konárikov pod jeho nohami. Zrazu sa odhrnuli konáre stromu a jeho oči sa stretli s mojimi.

~❇~❇~❇~

Tak, kto myslíte že to je? 😏