Ignis ༄ Odkaz dračích jazdcov

27. - Pochyby

,,No, možno by sme mohli..." začala som, no bola som prerušená.

,,Beth, čo tu robíš?" ozval sa od schodov podráždený hlas.

Pretočila som očami a venovala Alexovi krátky pohľad. ,,Len som sa zišla pozrieť dolu. Nechcelo sa mi trčať v izbe. Navyše, spal si."

,,Mala si ma zobudiť. Poď, musíme nachystať veci na odchod. Čím skôr odídeme, tým skôr sa dostaneme na miesto. Nie je to ďaleko."

,,Takže asi vás už neprehovorím ostať, mam pravdu?" ozvala sa Marco.

,,Nie, musíme ísť ďalej," odvetil jej a naznačil mi, aby som išla za ním.

,,Daj mi ešte chvíľku," nahodila som psie oči, na čo s povzdychom zamieril po schodoch nahor.

,,Nevadí ti, že ti takto diktuje, čo máš robiť?" nadhodila Marco.

,,Nie. Vie čo robí. Ide mu o moje a Ignisino bezpečie."

,,Ako dlho ho vlastne poznáš, keď mu tak dôveruješ?"

,,Nie veľmi dlho. V podstate len od vtedy, čo elfovia prišli do Carvahallu. Nemám dôvod mu nedôverovať. Elfovia predsa vedeli najlepšie, koho mi dali na ochranu," pokrčila som plecami, no znova som sa zamyslela nad jej otázkou.

Nie je to dlho a spoznali sme sa za dosť nepríjemných podmienok. No mala by som ho z niečoho podozrievať? Je môj jediný priateľ v tomto šialenom - nie celkom skutočnom - svete. A jediná osoba, ktorá vo mne nevidí zlo. Nie, žiadne zlé myšlienky, žiadne pochyby, tie si nemôžem dovoliť.

,,Už by som mala ísť nahor," povedala som po chvíli. Prikývla a ďalej mi nevenovala pozornosť.

Keď som vošla do izby, okamžite na mňa dopadol Alexov, nie najmilší, pohľad. ,,Čo si si myslela?" začal, ,,mohol ťa niekto vidieť, všetko by si pokazila."

,,Ukludni sa," zamračila som sa, ,,nič sa nestalo. Je moc skoro, všetci ešte spia a Marco vie, že sme tu. Nič nehrozilo, len preháňaš. Navyše, keby si sa tak neponáhľal a zostali by sme ešte tento deň, dali by nám všetko potrebné. Jedlo, kone, šaty..."

,,Nemôžeme riskovať," odvetil, ,,navyše, moji ľudia nie sú ďaleko. Ešte dnes sa s nimi stretneme."

Zarazila som sa. ,,Ako to myslíš, že sa s nimi už dnes stretneme. Nehovoril si náhodu, že si žil na severe, za hranicami?"

,,Hádam si si nemyslela, že pôjdeme až tam. Cesta je moc dlhá a nebezpečná. Už tú noc, čo sme utiekli z Carvahallu som ich kontaktoval a požiadal o pomoc. Sú na ceste sem a keď odídeme, onedlho na nich narazíme a pôjdeme na miesto, kde sa usadili. Tam budeme v bezpečí."

Došli mi slová i napriek tomu, že som mala milión otázok. Do toho sa mi vybavila otázka, ktorú mi položila Marco. Ako dlho ho vlastne poznáš, keď mu tak dôveruješ? Vtedy som nad ním prvý krát pomyslela inak ako na spojenca. Čo ak je to všetko len pretvárka?

,,Alex," začala som pevným hlasom, ,,vysvetli mi to."

,,Čo ti mám vysvetliť?" zarazil sa.

,,Ako si ich kontaktoval? Ako si už vtedy vedel, že budem súhlasiť s tým, že pôjdeme za tvojimi ľuďmi? Ako..."

,,Ty o mne pochybuješ?" prerušil ma pevným hlasom, ,,ty si myslíš, že ťa chcem zradiť? Že som proti tebe?"

,,Neviem, no začínam pochybovať..." zamračila som sa.

,,Tak fajn, chceš odpovede? V poriadku, nie je v tom žiadna veda. Vedel som, že budeš súhlasiť, že pôjdeme za nimi. Vedel som to, pretože si sama hovorila, že tu nikoho nemáš. A ako som ich kontaktoval? Mágiou." Bol naštvaný, no snažil sa hovoriť potichu, aby ho nik náhodou nezačul.

,,Mágiou? Akou mágiou?"

,,Som čarodej, čo to nechápeš?" Zarazila som sa. Myslela som si, že si to len vymyslel.

,,Ako inak by som vtedy, keď sme boli v cele, vedel, že je v jedle droga, kvôli ktorej nie je možné čarovať? Myslel som si, že si chytrejšia..." Cítila som sa zle. Za moje pochyby i nedôveru. Za moju hlúposť...

,,Prepáč," šepla som, ,,ja len, je toho na mňa veľa. Je ťažké nepodľahnúť pochybám. Prepáč mi to."

,,V poriadku," vzdychol, ,,poď, prichystáme veci a pôjdeme."